Hole Martinské (vysielače, veže, lyžovačka a chaty, chaty, chaty...)

Autor: Miroslav Galovič | 12.7.2021 o 22:21 | Karma článku: 10,39 | Prečítané:  3930x

S Martinkami som sa zoznámil pomerne neskoro, na lyžiaráku z výšky. Celkom tvrdo, "vysypal" som sa na hornej stanice lanovky zo sedačky, keďže som nezvládol koordináciu batoha na bruchu, lyží a vlastného tela. 

Aj napriek tomu som si ich okamžite zamiloval. Krásny dlhý upravený svah, počasie celý týždeň ako z reklamy, super partia... To, že o pár rokov som sa oženil s Martinčankou, bol už bonus naviac (nebol to ale žiaden kalkul :-). Hole sa stali mojou najčastejšou lyžiarskou destináciou už aj keď sme mali deti (a šiel som pľúca roztrhať, keď som bežal do kopca popri detskom vleku...)

Ale k lyžovačke sa vrátim, keď na to príde čas.

Tentoraz sme sa so širšou rodinkou po dlhšom čase vybrali do prírody. Počasie v deň sviatočný na Cyrila a Metoda nám prialo a tak sme vyrazili. Sedačkou sa už dlho nedá, jej súčasnej situácii som sa venoval v prvom Slovenskom Černobyle.

Ak sa vám nechce klikať, pre ilustráciu pár obrázkov:

Tudy cesta nevede.

Takže klasika, autom po úzkej ceste, ktorá je v zime zjednosmernená. Doobeda hore, poobede dole. Teraz v lete si chodia všetci ako chcú tak treba byť opatrný. Hlavne ale nehrozí moja nočná mora, nasadzovanie reťazí. V zime sa bez nich dá vyjsť len málokedy. Zaparkujeme nad veľkou chatou a...

... vyrážame.

 

Keďže najmladšia účastníčka výpravy má len 7 rokov, napadajú ma rôzne asociácie...

Vysielače a veže.

Našim cieľom je cesta samotná. Ale nech má nejaké oporné body, budú to veže. Volíme najprv cestu na Veľkú lúku. Zabočíme vľavo a hneď ma upúta nová chata Javorina, ktorú vidím prvý krát. Koľkože som tu už nebol?

No neviem... Architektúra nie je podľa môjho Gustáva, ale nedišputujem. Vzdialene mi pripomína chatu pod Rysmi, tá je ale v lavínovom území. No ale možno už predvídavo počítame s tornádami...

Popri vleku Javorina sa blížime k prvému cieľu. Tento je trochu od ruky, lyžovali sme tu zriedka.

Po malom ovocno - zeleninovom občerstvení je čas ísť ďalej. Nie, nepokračujeme na Kľak. Vraciame sa a smerujeme k vysielaču Krížava.

Už to pôjde z kopca.

(a vôbec ma to neteší...)

Vedúcemu výpravy zjavne osvieženie v skromnej bystrinke na začiatku prechádzky nestačilo. Našiel si super wellness :-). Napodiv, nikto ďalší ho nenasledoval...

Pomaly sa lúkou šinieme nadol. Ešte predtým si všímame bielu kvetenu, ako aj sviečky a kvietky v pivovom pohári uprostred lúky.

Lyžovačka.

Martinky sú pre mňa hlavne lyžovačka (a ešte Spálená. Tieto dva svahy mi bohato stačia...)

Teda najmä v minulosti, keď boli deti ešte školopovinné a školodobrovoľné. Ako som už písal, strávil som tu parádny lyžiarsky z výšky. Pár spomienok som napísal v článku "S beštyjou v rozprávkovom svete s archívom spomienok" (ako ma takmer roztrhli dve kotvy a ako spolužiačka na kotve umrela, teda aspoň to tak vyzeralo :-).

Vedúcim nášho družstva bol Vlado Šťastný, najstarší brat slávneho hokejového tria. On bol hokejový brankár, ale nedosiahol méty mladších bratov. Bol tam aj s rodinkou, jeho syn provokatívne nosil šiltovku Quebec :-).

Vlado bol dobrý lyžiar aj dobrý inštruktor, len na mňa nemal ("Miro, lyžuj na jednej lyži!!!" To víš že jo, a načo som si kupoval dve??). Po čase pochopil, že každý sa niečo naučil, len ja som sa držal svojich návykov :-).

Raz troška frajeril pred babami, a ako zošusoval k nastúpenému družstvu, efekt tesného zahranenia so spŕškou snehu na kurzistov mu celkom nevyšiel a poslednú v rade Táňu vzal do náručia. Kukali sme jak puci, ako s ňou urobil dve - tri elegantné otočky a jemne ju zložil do snehu ako do páperia. Táňa stále v šoku tvrdila, že necítila vôbec nič.

V tretí deň, považovaný za krízový, nás nechali poobede odpočívať na chate. A Vlado vzal svoje novučičké rosiňolky a že si ide (konečne!) poriadne zalyžovať. Za pol hodiny bol, hrešiac sťa pohan, naspäť na chate. Špička jednej lyže sa bezmocne hompáľala ako noha pri zlomenine, ktorá drží len na kúsku kože...

Raz večer, keď sme spoločne s inštruktormi sedeli pri vínku, si povzdychol. Jendu vec vám závidím. Na naše spýtavé pohľady dodal. Vašu mladosť... No jo, mali sme dvadsať. On tridsaťosem. Starec :-)

Na dolnej lúke.

Keď boli deti malé, pamätal som si tú lúku krásnu, zelenú, širokú a ďalekú, Dominantou boli dve delá z bojov druhej svetovej a tabuľa s popisom partizánskych operácií (vtedy v lepšom stave. Dnes už trocha sčernobylieva.

Teraz som si šiel oči vyočiť. Na ľavé visím že skôr nevidím, ale očilo sa aj to. Vládol tu chatový boom. (neviem, ako vy, ale ja ak by som raz mal chatu, tak isto netúžim po "radovej zástavbe"). Lúka, ako som si ju pamätal, zmizla...

Pamätníky minulosti...

... a tie súčasné.

Záverečná.

Ako inak, cieľ nám určil hlad a smäd. Mali sme bohatý výber podľa "rozchatníka" :-)

 

Nabudúce:

Cimrmani ešte chvíľu budú oddychovať.

Najprv sa pozrieme na kaplnky a kríže pod šírym nebom (výber prevažne z už publikovaných článkov, ale nebude chýbať aj jedna trocha adrenalínová výprava :-)

 

a následne sa vrátime k Slovenským Černobyľom, tentoraz vo  Vrátnej. Tam adrenalín nechýba nikdy...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Jány bojuje o druhé finále, Gelle bol suverénny

Sledujte 10. deň olympiády minútu po minúte.

Dobré ráno

Dobré ráno: Účty si už vybavujú aj prokurátori

Spor v silových zložkách ďalej eskaluje.


Už ste čítali?