reklama

S beštyjou v rozprávkovom SnehoLese (s archívom zimných spomienok... ). Časť prvá.

Nedávno sme boli spolu v netradičnom SídliskoLese. Tam som spomenul, že v poslednom čase vnímam les trocha inak (pod vplyvom istých okolností a udalostí, ktoré sa v nedávnom čase udiali).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

V krátkom čase som objavil druhý neobyčajný les. V lockdownovom limite, do kilometra od SídliskoLesa.

Opäť som venčil beštyju. Na lúke, kde som s ňou bol... Ozaj, koľkokrát?

Beštyjka (civilným menom Bilbo) má cez trinásť rokov. Čo je zhruba 500 týždňov (ak vám počty nesedia, odrátal som s určitou nadsádzkou dovolenky a vlaňajšie povaľovanie sa v nemocnici, kedy som na lúku nechodil). Ak by som na lúku šiel len dvakrát do týždňa, je to 1000 venčení. Či po slovensky vetraní. Napokon, ten počet je len ilustračný. Vrátime sa do príbehu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na lúke, kde som s ňou bol hádam tisíckrát.

Poobzeral som sa dookola a zrazu... Videl som všetko „novou optikou“ (teraz nemyslím dvojmo, hoci aj to, ale to je už u mňa štandard).

Zrazu akoby som bol v striebornej rozprávke. Bol som v krásnom SnehoLese. Stromy sa zmenili na zvláštne rozprávkové bytosti. Konáre boli pokrútené končatiny či strapato kučeravé vlasy. A všetko v tej strieborno bielej atmosfére, kde zapadla aj pochmúrna obloha (popisuje sa to trocha krkolomne. Napokon, vychutnajte si to sami. Možno uvidíte niečo ešte celkom iné. A možno iba obyčajné stromy a mňa s mojou "optikou" pošlete niekam...)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V hlave sa mi zároveň vybavili veršovačky z detstva a otvoril sa „archív“ snehových spomienok...

Pokúsil som sa všetko zaznamenať.

(čitateľom „zelenej knižôčky“budú možno niektoré spomienky zo študentských čias povedomé)

"Zima, zima tu je

sniežik poletuje.

Stromy domy, stromy domy

bielym zahaľuje.."

prieskumník
prieskumník (zdroj: -mg-)
biela galéria I.
biela galéria I. (zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)

Dieťa hôr.

Som tatranské dieťa. Do mojich piatich rokov som býval v Tatranskej Polianke. A ako 5-ročný som sa od novembra do marca šmatlal zababušený po čerstvom vzduchu na lyžiach. Malých, zelených, tých "papučkových". 

Lenže som chytil voľajakú pliagu. Kašľal som sťa tuberák. Sprvu bezradní lekári napokon stanovili diagnózu. Škodí mi tatranský vzduch (!)... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(podľa mňa sa ma chceli len zbaviť. Do Tatier sa vraciam často a rád. Záchvaty už nemávam...). 

Nech už bolo ako chcelo, aj to bol jeden z dôvodov sťahovania sa na Považie.

Neslávne slávna Ilava (otváral sa nový špitál a obaja rodičia ako zdravoťáci tam štartovali novú kariéru). 

Aj to je ale hornatý kraj. Nie síce dvojtisícovky, ale taký Vápeč sme zdolávali každý rok. Plus v okolí Vršatec či Strážovské vrchy. 

A samozrejme lyžovačky. 

Ale iné ako dnes. Bez vlekov. Poctivo si partička vyšliapla po svojich dve hodinky na Sokol (medzizastávka smerom na Vápeč) a odtiaľ zjazdom dole. Dva tri krát a deň ubehol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lyže s drevenou sklznicou a bez hrán. Čelusťové viazanie (prvé bezpečnostné špičky prišli až neskôr) a lyžiarky šnurovačky. 

Prvé "naozajstné" lyžiarky som si kúpil až po svadbe na naliehanie novomanželky. Mne "šnurovačky" nevadili, ale kazil som jej na svahu pri jej alpinách imidž (svokor na rozdiel od môjho otca s deťmi lyžoval a rozumel aj výstroju). 

Bielo čierne jednoklipsové Rocesy (moje najlepšie lyžiarky všetkých čias. Keď po dlhých rokoch poctivej služby odišli na "večné svahy", skoro som plakal...)

Našim sa otočili panenky, keď zistilil, že som za nich dal skoro celú výplatu. Otec nikdy nelyžoval (po operácii ešte z mladých čias mal jednu nohu kratšiu a kríval), aj prvé lyže so šrubovacími hranami mi kúpil nie podľa nejakých parametrov, ale že boli vo výpredaji za 120 Kčs. Dva metre pätnásť...

S tými lyžami som šiel aj prvý raz na vleku. Kotváč na Homôlke (kde otec, ktorý nás tam vozieval, mrzol celý deň).

Ale to už sa blížila stredná škola. A s ňou prvý lyžiarsky.

"Sniežik sa nám chumelí, 

zimička už prišla. 

Polia lúky vybieli,

sanicu nám chystá..."

Kam teraz?
Kam teraz? (zdroj: -mg-)
biela galéria II
biela galéria II (zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)

Prvý lyžiarsky. Na gymnáziu.

V druháku na gympli som prvýkrát objavil Oravice. Kde som sa neskôr vracal už s vlastnou rodinou ešte mnohokrát. Ale teraz sme v druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia aj tisícročia, autobus Karosa 760 RTO s veselou posádkou práve vošiel do rozprávky. Okolo úzkej cesty mohutné ihličnany postriebrené snehovou vrstvou. Na chvíľu sme zmĺkli a obdivovali tú nádheru...

legendárny 706 RTO
legendárny 706 RTO (zdroj: web)

Bývali sme v tej veľkej chate, my chalani v suteréne. Bolo fajn, len ráno bola strašná „kosa“. Na tretí deň pri večernom hlásení sa náš „hovorca“ sťažoval, že musíme každé ráno zoškrabávať z okien námrazu. Vedúci „zájezdu“ bez mihnutia oka vyriešil našu reklamáciu slovami, to vôbec nemusíte, chalani. Okolo obeda, keď vyjde slniečko, námraza zmizne aj sama...

Oravice som si vtedy zamiloval. Pri rozdeľovaní podľa jázd som sa dostal do druhého družstva. Ako aj neskôr na výške. A scenár bol v oboch prípadoch rovnaký. Na začiatku výcviku som v družstve patril medzi najlepších, na konci naopak. Všetci sa totiž niečo naučili a zlepšili, len ja som si jazdil stále to svoje. Čerpal som ešte z tatranských základov...

Naviac práve na Oraviciach malo druhé družstvo veľkú výhodu. Ako jediné chodievalo na vlek, ktorý bol neďaleko chaty. Pre prvé družstvo to bol príliš mierny svah, pre ostatné prudký. Takže všetci šliapali pekne po svojich. My sme vyfasovali svoje „kotvičky“, ktoré sme zakvačili o lano, drevenú doštičku dali pod zadok a šlo sa. Hore sme si kotvičky opásali okolo drieku a fičali dole svahom.

To už som bol na svojich hranových lyžiach 2,15 a dokonca mal aj bezpečnostnú špičku. Brzdy ešte neboli, lyže sme mali priviazané k členkom lankami. Čo malo výhodu, keď lyža vypla, otrieskala vám parádne hlavu a prípadne aj iné končatiny. Prilby sa ešte nenosili...

Ešte jedna spomienka sa mi vynorila (teda je ich viac, ale nechcem písať megablog).

Inštruktorka, inak ruštinárka a postrach školy, dôsledne trvala na dodržaní večierky. Keďže sme ju v jeden večer pretiahli (večierku), zavelila (ruštinárka) o 22:15 všetkým hriešnikom nástup v „plnej poľnej“ s rupsakmi naplnenými lyžiarkami. Asi siedmi + profesorka sme vyrazili na nočný pochod za sprievodu vlčieho zavýjania niekde v horách. Rezko sme kráčali do na čele s ruštinárkou do hĺbky tmavého lesa. V cieli cesty nás profesorka vyzvala. Chalani, a teraz sa môžete vyventilovať, schuti si zanadávajte. Neveriacky sme na seba pozreli a potom prví odvážlivci pustili prvé tiché hulvátstva. Najskôr nesmelo, potom hlasnejšie až to za chvíľu na lesnej čistinke vyzeralo ako v štvrtej cenovej pred záverečnou.

Cesta naspäť ubehla rýchlo. Profesorka mala čo robiť, aby sme sa jej nestratili. Bola trénovaná športovkyňa, ale predsa len našich sedemnásť... Ale neušli sme jej, len sme jej trocha škodoradostne vracali príučku. Keď sme pred polnocou prišli k chate, u céčkarov sa ešte svietilo a spoza záclon sme videli zlomyseľné úškrny. A oni neporušili večierku? Kľud, chalani, žmurkla na nás spiklenecky kantorka. Nočná turistika vytvorila medzi nami spriaznené vlny. Bežte už spať.

Ráno s nám z okna naskytol neuveriteľný pohľad. Na zasneženej lúke pred chatou stála naša profesorka sťa stred kružnice. Po obvode ktorej klusali spotení včerajší vyškerenci :-) .

"Čože sa to vonku belie? 

Čože je to za páperie? 

Jáj, veď je to prvý sneh... 

Pozri Jano, pozri Paľo, 

ale sa ho nasypalo..." 

Na vlastný ňufák
Na vlastný ňufák (zdroj: -mg-)
biela galéria III
biela galéria III (zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)

Nebolo mi do smiechu... 

vlk
vlk 

Už spomínaný lyžiarsky na strednej, rozprávkové Oravice. A zavýjajúci vlci večer čo večer. Vtedy, na tom nočnom pochode sme vlkov nestretli. 

Ale raz sa mi na svahu pokazilo viazanie. To nebol ten náš s vlekom pri chate. To bol ten, kam chodilo šlapať prvé družstvo. Kde sa chystali aj záverečné preteky. 

No čo s pokazeným viazaním?

Vypýtal som sa od profáka a s lyžami na pleciach sa vydal k chate. Takých 25 minút lesom. 

Ako si tak vykračujem a rozmýšľam, čo s "načatým večerom", začul som za sebou nejaký lomoz. Obzrel som sa a zmeravel. Asi 70 metrov za mnou (ten odhad je s rezervou) stál pravý sivý oravský vlk! 

Krvi by sa vo mne nedorezal. Čo teraz? 

Pomaly som sa pohol smerom k chate. Vlk tiež. Zastal som - vlk tiež. Takto sme sa v rovnakej vzdialenosti plížili k chate. Zastal som, on tiež. Pohol som sa, on ako v nejakej bizarnej sledovačke tak isto. V hlave sa mi hmýrili chmúrne myšlienky. Prevládali palcové titulky v zajtrajších novinách. 

"Študent roztrhaný hladným vlkom!"

Alebo veselšie "Nebojácny mladík zabil vlka lyžiarskou palicou!"... 

Ako som sa priblížil k ceste, vlk sa prestal hrať. Zastal, dlho na mňa pozeral, až sa napokon otočil a dôstojne odkráčal do svojho lesa. 

„Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál.

Hlavu krivú, čiapku sivú a fajku vám v ústach mal.

V košieľke neborák, čože je to za panák.

Zasmiala sa mladá chasa - jaj, veď je to snehuliak!“

biela galéria IV
biela galéria IV (zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)
Obrázok blogu
(zdroj: -mg-)

Druhý lyžiarsky. Už z výšky.

Martinské hole.

Som tu prvý raz, ale podobne ako Oravice, stali sa mojou srdcovkou. Niet divu, moja životná je z Martina.

Už sme na začiatku rokov osemdesiatych. Stále minulé storočie. Príchod bol tak trocha „horor“, otrasné počasie a ešte som sa na hornej stanici sedačky parádne „vysypal“.

(dnes je zo sedačky jeden zo „slovenských Černobyľov“. V mojom urbexovom seriáli bol prvý).

sedačka na Martinky dnes
sedačka na Martinky dnes (zdroj: -mg-)

Ale už na druhý deň nás privítalo slniečko (vydržalo celý týždeň) a krásne zratrakované svahy s úžasným prašanom. Inštruktorom môjho – druhého – družstva je Vlado Šťastný, starší brat slávnych hokejových emigrantov. Je tu aj s manželkou a malým synom, ktorý provokoval šiltovkou s nápisom QUEBEC. Ináč, Šťastní ma vtedy riadne nasr...dili. Celý maturitný ročník som sa tešil, ako budem na nich v hlavnom meste chodiť, a oni štrng brng do kanadského tŕnia...

Ale rástla už nová generácia. Na čele s Dáriom Rusnákom a Dušanom Pašekom. "Ceco, banán! A bi, a bi, a bi sparťana do hlavy! Slovááááán..."

Dnes pustili na vlek piate družstvo. Dávno som sa tak nebavil, ako keď na vlek nasadol biochemik Peter so spolužiačkou Vierkou. Po pár metroch jazdy Viera na vleku umrela. Aspoň tak to z nášho pohľadu vyzeralo. Z trocha silnejšej postavičky v otepľovákoch sa stala „beztvará hmota“, ktorá ostala bezvládne visieť na pravej strane kotvy. Peter ju duchaprítomne zachytil niekde medzi chrbtom a zadkom, pričom jej hmotnosť ho výrazne ťahala doprava. Keď ju trocha povytiahol a chcel sa narovnať, Viera opäť spadla a celý cyklus sa opakoval. Dole sme uzatvárali stávky, pri ktorom stožiari vypadnú z vleku. Peter ale Vierku vytiahol až na vrchol, značne sme ho podcenili. Vierka tam zázračne ožila a opustila vlek ako srna, kdežto Peter vyzeral ako baník po 24-hodinovej šichte...

Po vychutnaní tejto príhody sme na vlek šli aj my. Zrovna ja som „nemal páru“, tak som šiel sám. Aby som nešiel „šrégom“, nasadol som obkročmo na kotvu (čo sa mi skoro stalo osudným). V zamyslení som si vychutnával okolitú prírodu, takže skoro na vrchu som nezaregistroval, že jedna z protiidúcich kotiev sa nenavinula a drncala po svahu. Práve táto „nešťastnica“ sa mi omotala okolo lyžiarky.

Následné udalosti sa diali v pár sekundách (alebo zlomkoch?). Jedna kotva ma ťahal hore (narýchlo som nevedel zosadnúť), druhá zakliesnená o lyžiarku ma ťahala dole. Prebleslo mi hlavou, že v horšom prípade budem o chvíľu na dva kusy, v lepšom budem „eunuch“ (horná kotva bola práve natočená do polohy, v ktorej by „operáciu“ zrejme zvládla). Stihol som ešte prehodnotiť prípady (ktorý je vlastne lepší??), keď si ma všimli vlekári z hornej stanice a vlek vypli...

* * *

Nič, práve prechádzame „tunelom“ na hornú lúku. Ďalšie veršovačky a zimné spomienky necháme nabudúce.

prechádzame na hornú lúku
prechádzame na hornú lúku (zdroj: -mg-)

Spomenieme tretí lyžiarsky (už opäť na gympli a ja ako inštruktor a chirurgický asistent :-), nebude mi do smiechu (ale už nepôjde o mňa) a vrátime sa aj na Oravice. Možno ešte dnes podvečer...

Miroslav Galovič

Miroslav Galovič

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  234
  •  | 
  • Páči sa:  1 401x

Od mala som spojený so školou. Po absolvovaní základnej, strednej a vysokej školy som "prestúpil" za katedru a všetky stupne si zopakoval, tentoraz v opačnom poradí. A občas ma kopne aj spisovateľská múza :-)... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu