V prvej časti navštívime rozhľadňu. Šípka pri ceste nás spoľahlivo naviguje.
Cesta k rozhľadni.
Miesto na parkovanie sme hľadali ťažšie, viacerí zrejme využili voľný deň a zamierili do tejto rázovitej obce s jánošíkovskou tradíciou. Nakoniec sme našli jeden voľný flek. Zaparkovali sme vedľa modrého tereňáka, ktorý mi pripomenul môj „urbex strojov“. To ešte netuším, že nie je posledným náznakom urbexu na dnešnom výlete.
Prechádzame po ceste na odbočku k rozhľadni. Spočiatku je cesta bez snehovej pokrývky, čoskoro sa to ale mení. Čo s rozkošou využíva náš vedúci výpravy a začne svoj obľúbený „epileptický tanec“. Po pravej strane cesty ma upúta biely kríž. Vydávame sa k nemu po kamenných schodoch, poznačených zubom času.
Prichádzame ku krížu. Zub času dáva zmysel. Podľa nápisu je kríž z roku 1923. Zdobia ho dva vence, umelé kvety a pár kahancov. Keď sa podrobnejšie pozrieme, zbadáme fotografiu generála Milana Lučanského, zaťaženú horiacim kahancom a malým bielym krížom.
Opatrne schádzame a pokračujeme ďalej. Cesta je súčasť náučného chodníka. Štýlové tematické panely popri ceste pripomínajú štíty hôr. Sú pekné, prehľadne spracované vo viacerých jazykoch. Snehová pokrývka po okrajoch cesty sa ale mení na ľadovú. Našťastie sme opäť vybavení a nasadzujeme „reťaze“. Čoskoro zbadáme vyhliadkovú vežu. Vďaka reťaziam sme onedlho pri nej. Vedúci výpravy samozrejme na čele.
Rozhľadňa Terchovské srdce.
Najprv si povedzme pár informácií. Čerpali sme ich z portálu terchova.eu.
30 metrová rozhľadňa Terchovské srdce je vybudovaná na vrchu Oblaz a nachádza sa na konci náučného chodníka, ktorý je zameraný na faunu a flóru Národného parku Malá Fatra.
Rozhľadňa bola sprístupnená turistom 28. októbra 2015. Autorom návrhu rozhľadne je známy ľudový umelec a člen terchovského zoskupenia bratov Muchovcov Alojz Mucha. Inšpiráciou pre neho bola rekvizita šibenice, ktorá stála na tom istom mieste na vrchu Oblaz v roku 1935 pri nakrúcaní dnes už legendárneho Jánošíka s Paľom Bielikom. Názov Terchovské srdce je podľa piesne: „To terchovské srdce na dvoje sa delí, jedna strana plače, druhá sa veselí..."
Na vyhliadkovej veži sa nachádzajú 3 terasy, z ktorých môžeme obdivovať výhľady najmä na obec Terchovú a okolité vrcholy Malej Fatry.
Vchádzame po schodoch nahor. Ešte si obzriem rozhľadňu z podhľadu (nemám dobrý pocit z týchto kovových priehľadných konštrukcií. Viem, že sú bezpečné, ale aj tak...)
Sme na vrchu „pyramídy“. Skôr, než sa pokocháme výhľadmi do okolia, upúta ma „kultúra“ návštevníkov. Niektorí svoje podpisy iba namaľovali, iní mali potrebu ich vyryť. Ešte pohľad dolu a už sa budem venovať malebnému okoliu.
Kocháme sa pyšnými končiarmi Malej Fatry, medzi ktorými sa ako kľukatá stuha vinie cesta do Vrátnej. Medzi strechami domov vyčnieva veža kostola sv. Cyrila a Metoda. Trochu viac vpravo vidíme školu a pomerne veľký cintorín.
Na poslednom výhľade ma upúta priestranstvo priamo pod vežou. Veľké červené srdce, zdá sa že otvorený bufet a celkom vľavo (moje urbexácke oko spozornie) akási maringotka. To stojí za preskúmanie...
Schádzame z veže. Tie nešťastné priehľadné schody v kombinácii s mojim zlým odhadom po operácii sietnice mi schádzanie sťažujú. Zaregistrujem dole vedúceho výpravy, ktorý dám svoj nesúhlas s výstupom dáva hlasno najavo...
Pod rozhľadňou.
Podľa farebných šipiek z výhľadu sa poobzeráme pod vežou.
Srdiečko nás k selfíčku nezlákalo. Bufet bol naozaj otvorený. Prejavil zaujímavú kreativitu a chválime separovanie odpadu.
Maringotka je celkom nenápadne ukrytá. Pred ňou je kopa kamenia a zdobí ju grafiti. Vnútri je sklad zbytkov pyrotechniky.
Ešte nás zaujala zelená búdka schovaná za konármi. Originál maľovaná moderná kadibudka,..
Cesta späť. A tip na Slovenský Černobyľ.
Schádzame tou istou cestou dole, stále s reťazami. Oproti stretáme turistov, ktorí v sa šmýkajú v kritickom mieste a dumajú, čo s tým. Čoskoro sme pred smerovníkom, ktorý nás naviguje ku kalvárii. Vpravo vidíme vežu kostola, ale mňa zaujme objekt vľavo.
Jedná sa o ošarpanú bielu budovu s rozbitými oknami, na pravej strane má akýsi drevený prístavok. Drevo si pýta urgentnú opravu, pred plotom je akási strieška, ktorá pôvodne tiež mala na prázdnej tabuľke nejakú informáciu. Po príchode bližšie vidíme na priečelí nad dverami zánovnú ceduľu s informáciou „30 schodov a ste u nás. Čajovňa Meduška“.
Obzeráme si budovu zboku. Nevyzerá o nič lepšie ako spredu, vidíme vyhodené práčky alebo sušičky. Prístavba vľavo je otvorená, okná sú tiež porozbíjané.
Teraz nieto času, ale možno to ešte niekedy obhliadnem. Je predo mnou druhá séria Slovenských Černobyľov. Len s tými je to teraz ťažšie. Mám pár parádnych typov, ale okres teraz nepustí...
Čaká nás druhý cieľ. Kalvária.
Ešte pred návratom k smerovníku ma upúta pamätník sovietskym vojakom.
A teraz už pokračujeme. Ešte pred cestou na kalváriu sa pristavíme pri kostole sv. Cyrila a Metoda, tematicky sa to ku kalvárii hodí. Ale to nás čaká až v druhej časti. Zatiaľ „do čítania“.
(zatiaľ aspoň malá ochutnávka. Tá kalvária je naozaj veľmi netypická...)
