Rátanie kamalások V. Niekedy sa veci vymknú z rúk. A nielen veci. A nielen z rúk...

Autor: Miroslav Galovič | 5.12.2020 o 20:30 | Karma článku: 3,88 | Prečítané:  811x

(väčšinou dávam na konci blogov obligátne Nabudúce uvidíte. Ale keď som si to teraz po sebe prečítal, myslím, že ešte nikdy som to neuviedol tak jasne...)

Takto som sa lúčil v poslednom "kamaláskovskom" blogu. Pripomeňme si "ešte nikdy nie tak jasne" napísané Nabudúce uvidíte. Zjavne sa tam prejavila únava materiálu. Takže teraz dáme veci na pravú mieru.

Čo sme to teda vlastne prisľúbili? Rozdelíme si to na tri časti.

Originál unaveného materiálu 1:

Nabudúce budeme rátať do troch. Už to nebude Majka, ale Danka. A neskôr aj Janka, ako u Márie Ďuríčkovej. Ale nie sestry a už vôbec nie dvojičky, o jednovaječných ani neuvažujte. Ja som kedysi uvažoval. Ako môže frajer jednej z nich vedieť, že nie je neverný? A ako sa cíti tá druhá, keď vie, že ten sestrin frajer ju de facto pozná do najintímnejších detailov?

Trocha aj pritvrdíme. Možno ten článok budem nechávať len od 22:00 do štvrtej rána.

A už nebudem na gympli, ani na výške. Teda na gympli budem, ale na inom a už istý čas za katedrou. A súvisieť to bude aj s výškou. Tam som Danku videl prvýkrát, ba aj chvíľu učil, len som si to na tom druhom gympli už nepamätal.

Na pravú mieru 1:

Filozofické úvahy o dvojičkách nechajme bokom. Došlo tu ale zjavne k preceneniu síl unaveného materiálu. Stihnúť v jednej časti Danku aj Janku, no neviem. Nakoniec dnes nebude ešte ani jedna z nich.

Trocha pritvrdíme. 

No chceli sme. A aj pritvrdíme. Ale dnes to nestihneme. Ako malé odškodné dáme na záver aspoň fotku posteľovej scény.

No a ten guláš kde všade budeme a nebudeme... Takto. Pôjdeme step báj step a vždy si povieme, kde práve sme. OK?

 

Originál unaveného materiálu 2:

Viem, trocha zamotané. Lebo na výške bola aj spolužiačka Tánička – ľahšia dievčinka (rýmovalo sa tam to írečitejšie). S ňou som sa trocha zaplietol, ale o tej uvedenej vlastnosti som vtedy nevedel (poľahčujúca okolnosť?), navyše tam bola s nami aj Broňa (ďalšia spolužiačka). Vlastne som si vtedy na izbu na átriákoch doviedol osem spolužiačok, dalo sa obísť vrátnicu. Ja som si ich doviedol cez izbu jedného Araba, tomu div oči nevypadli z jamiek, keď sa spamätal, uznanlivo na mňa žmurkol a zdvihol palec. Ale nebolo to tak, ako to možno teraz vyzerá. Aj keď vlastne vôbec neviem, ako to vyzerá zvonka, lebo ja zvnútra nemám objektívny pohľad. No nevadí.

Na pravú mieru 2:

No ešteže viem. A keďže už sme si uvedomili, že Danku a Janku naraz nestihneme, už vonkoncom nie Táničku a Broňu (zvlášť, keď je to Soňa). Ostatné platí, akurát tých dievčat nebude osem ale len päť a tiež to nebude dnes. Ale dočkáte sa.

 

Originál unaveného materiálu 3:

A do hlavy sa mi dostane slogan spolubývajúceho  Antona. Užívajme si, kým sme mladí. Ryby budeme chytať na dôchodku. A z ďalšieho študenta sa stane klient sexuologickej poradne. Pravda, vtedy sa to tak asi nevolalo. Nič, asi som to ešte viac zamotal. Takže nabudúce rozmotáme. Teda možno. Ale ťažko presne definovať „nabudúce“.

Nič, nepomáham tomu aleže vôbec. Však ono sa to nejako vyvrbí. Alebo vylipuje. Možno.

Na pravú mieru 3:

Opäť, Anton so svojim sloganmi (a zážitkami) bude. Ale nie dnes. A teraz sa práve snažíme rozmotať. Čiže sa to práve vylipuje.

Takže čo sme vlastne zistili?

 

Všetko, čo sme sľúbili, bude. Ale máločo z toho dnes...

Ale napokon, sľúbili sme nabudúce. A nabudúce je širokááánsky pojem.

Než ale toto všetko nabudúce príde, musíme si spraviť poriadky. Lebo už na začiatku sme spomenuli, že sa kadečo vymklo z kadečoho.

A aby sme mohli pokračovať ako tak "normálne", prichádza

Veľké upratovanie.

Priatelia, toto ľa tu je už regulárna (či regulérna? Neviem verä, čô je spisovnô...) telenovela. Či hádam skorej blogonovela. Či?

A verte mi (či neverte, už ako len chcete), nemala byť. Nemala... No čo už. Už vieme, že niekedy sa veci proste vymknú z rúk. A občas nielen veci. Aha, a občas nielen z rúk...

Čitateľo - diváci predchádzajúcich častí blogo - telenovely sú v obraze.

Možno. Ako nedivil by som sa, keby nie. Ba skôr naopak. Divil by som sa, keby áno. Aj oni. Preto nielen čitatelia, ale aj diváci. Nie od slova dívať sa. ale diviť sa.

S telenovelami je to tak. Treba pozerať pozorne všetkých 1456 dielov. Inak ste stratení. Pamätám, keď bývala dcérka ešte ako malá u babky a prišiel som pre ňu, bežal práve 368 diel. A babka mala silnú potrebu my vysvetliť dej predchádzajúcich 412 častí.

Prosím? Čo nesedí? Nevadí.

Že prečo Chulio Armando opustil seňoritu Chuanitu, ktorá s ním čakala už štvrté dieťa. Ešte v 363-ej časti šlo kúpiť cigary a furt ho niet. Prečo doňa Izabella chcela otráviť Pedra, tretieho manžela Chuanitinej sestry z druhého kolena. Toho reumatického. A intrigy, ktoré splietal zákerný seňor Karlito na haciende som nepochopil dodnes...

Takže poďme do obrazu.

Alebo rekapitulácia predchádzajúcich častí.

article_photo

Ešte predtým musím zdôrazniť, že všetky osoby a miesta v ktorejkoľvek časti (minulých, tejto aj budúcich) sú skrz naskrz vymyslené. Okrem Chuanity a jej štyroch detí, Chulia Armanda, Pedra, doňa Karlita a haciendy. Tí sú skutoční. Že napríklad Dubnica naozaj existuje (vraj), som zistil až dodatočne.

(táto formulka sa používa pre prípad, že by sa niekto v telenovele spoznal a chcel by ísť na súd. To potom s ním radšej skočím na sudové a tam si to vysvetlíme). 

 

ČASŤ I. 

Zoznamujeme sa so Zuzkou, prvou kamaláskou a zakladateľkou Cechu kamalások. V škole, na turistike a napokon na stužkovej. Okrajovo spoznáme aj Ivanu (Osudovú) zo Zbierky bývalých lások, ktorá v čase tej stužkovej ešte bývalá nebola. Pre okolie sme boli ideálny pár.

 

ČASŤ II. 

Akože inventúra kamalások. Ale darmo som ich tu hľadal, sú len vo všeobecnej rovine a jedna zašifrovaná. Ba ani deja tu nieto (ešte tak možno deja vu). Iba lockdown a jesenná depka. Tých je tu požehnane. 

 

ČASŤ III. 

Tu sa to síce figúrkami len tak hmýri, ale všetko sa točí okolo Majky. "Skorokamalásky No 2". Keďže neskôr bude toto meno frekventované ako Chuanita v Mexiku, túto nazveme Letná Majka. Tento diel bol pôvodne záver voľnej trilógie. Máš ho vidieť...

 

ČASŤ IV

Tu máme hlavných postáv viac. Mihne sa tu ešte raz Zuzka, ešte zo základnej školy sa zjaví Majka, "skorokamaláska No 1" (dodatočne som v archíve našiel a pridal jej fotku, kto nevidel, bude aj v tejto časti), ale hlavná postava je kamaláska Majka, nasledovníčka Zuzky. Tento diel je aj trocha "duchovný", aj sa tam miništruje a spovedá. 

Všetky časti boli hudobne ilustrované pesničkami Paliho Hammela, v poslednej po jednej prispeli aj Meky Žbirka a Petrovia Nagy a Lipa. 

V tejto časti bude hudobný doprovod skromnejší. Len päť piesní. Palimu tentoraz pomôže Elán s vymyslenou, Richard Muller s Cigaretkou na dva ťahy (ten dostane širší priestor pri trojke Danke) pričom bude Stúpať dym IMT SMILE a Julka Hečková s Maturitným tablom.

Nuž, takíto zrekapitulovaní sa vraciame do deja. Miki (teda akože ja, ale keďže všetky postavy sú vymyslené, som vymyslený aj ja, to som celkom nedomyslel.. ) je zmaturovaný, má za sebou dve "skoro" a dve "naozaj" kamalásky a plný očakávaní sa práve doviezol v sardinkovej krabičke číslo 39 do Mlynskej doliny. 

Dôležitú úlohu hrá v tomto príbehu vysoká škola. Tu ma už čakali ďalšie tri baby, ktoré zasiahli do môjho života.

Nie, kamalásky to nebudú. Dve z nich budú lásky (Osudová a Životná) a ako protipól krásna Tánička – kurvička.

A ešte sa mihnú dve moje študentky (to už po vojne, počas študijného pobytu). Na priemyslovke, kde som externe učil, zvodná Kika. A na fakulte dlhonohá a dlhovlasá Danka, ktorá tie svoje štíhle nohy vysúvala do uličky a stále som sa o ne potkýnal. O zábavu sme mali postarané.

Z jednej z nich sa neskôr vykľuje... (ale nepredbiehajme).

Poďme pekne poporádečku.

Ako a prečo som sa na tejto vysokej škole vyskytol. A hoci už po maturite, na chvíľu sa ešte vrátime na gympel. Už vieme, že vymyslený vo vymyslenom mestečku Dubnica nad vymysleným Váhom.

A je mi jasné, že mnohí čakáte na avizovaný erotikon. Nuž, dmes ako náhradu ponúkam v závere  pikantnú posteľovú scénu priamo na fotke.

Ale dočkajte klasu. Ako som povedal, poporádečku.

Ako ma teda prijímali - neprijímali. Tentoraz na výšku.

(stále nie Prvé sväté. Ani nie je v poradí).

Môj vedúci diplomovky mi rozprával najabsurdnejší príbeh prijímačiek. Údajne sa hlásil a šiel robiť prijímačky na strojárinu. Po rozdaní otázok sa mu vraj zdali nejaké divné. Ale vyriešil. Následne mu prišiel oznam, že je prijatý na biológiu. No ja teda neviem...

...

Takže ešte sme na gympli.

Štyri roky ubehli ako voda. Pravda, začiatky boli ťažké. Veď v devine som sa už odučil učiť (a aj fajčiť*, ale to je iná story). V prváku dve trojky, dve jednotky a zástup dvojok. Priemer dva celá nula nula (ako sa ukáže, dôležité). Doma sklamanie, však na základke čistý jednotkár (až na výtvarnú a v devine rysovanie. Žiadna protekcia u direktora, známkoval „na slepo“. Výtvarno – technický talent nezaprieš :-)

* Cigarety a moja krátka fajčiarska kariéra.

(Predsa ešte exkurz aj na základku)

Začalo to v devine, tak celkom nenápadne.

 

article_photo

Cigaretkou na dva ťahy.

Frajerinka. A po dvoch mesiacoch, okolo Vianoc, som už bez cigarety nevedel prežiť ani deň. Krabička vydržala tak tri, štyri dni. A to som nefajčil žiadne tuctové. Yugoslavie, aby som vytŕčal z davu. Dodnes rozmýšľam, kde som na to bral. Veď hej, niečo som zarobil v lete ma JRD počas žatvy, ale aj tak...

Ráno pred školou prvá. Teda časovo pred školou, lokalitou za školou. Cez prestávky na wecku ďalšie dve – tri. No a potom doma, kráľovsky rozvalený v pohovke. Dve som stíhal, kým prišli naši z práce a ségra z gympla. Našťastie, chodila busom, času bolo dosť. Otec fajčil aj dve krabičky denne, takže nejaké „pachové“ prezradenie nehrozilo.

article_photo

Až raz. Ako si tak kraľujem v tej pohovke a dopriavam si slastné šluky, zaštrkocú v zámke kľúče. Doboha, kto sa sem hrabe na pravé poludnie? V panike rýchle hasím cigu v popolníku a špaky sypem do koša. A idem akože ležérne k dverám. Matka, čosi mi vraví, ale v tej panike veľmi nevnímam. Vchádzame do kuchyne. Z koša stúpa dym...

Večer si ma zavolal otec. Že ako škola. Či som si už opravil tú chémiu. A len tak medzi rečou, čo ja a cigarety. Mama žalovala, čo? Pozri Miki, o to nejde. Skôr mi poved, prečo fajčíš? Čo na to povedať. Čuším. A začal otec. Nekričal, nenadával.

Len mi porozprával, prečo fajčí on. O ťažkej chorobe, ktorá mu zasiahla aj kosti (po operáciách mu ostala jedna noha kratšia a kríval). O dňoch a týždňoch bolesti, keď nemohol spávať. Cigarety to čiastočne pomáhali prekonať (v špitále vo Vyšných Hágoch sa zoznámil s fešnou sestričkou).

A keď prišli deti, rozhodol sa diaľkovo dokončiť vysokú školu, ktorú musel prerušiť. Len hutnícka kariéra už bola passé, po svadbe ostal v Hágoch pracovať ako laborant. Takže si zvolil chémiu, začal od piky. A študoval hlavne po nociach, v ruke cigareta a na stole šálka kávy. Lebo cez deň práca a po nej dvaja neposední caparti.

Neviem, ako som to dal, ale do troch týždňov som prestal. Normálna odvykačka... Chalani hulili ďalej. Počas vyučka som na wecká radšej nechodil...

(Sused Henrich, o rok mladší, mal inú odvykačku. Tiež si ho otec – chirurg zavolal na pohovor. Tiež bez kriku a hystérie. Navyše ho ponúkol cigaretou. A kecali ďalej. Potom cigaretka druhá, tretia, piata... Heňo už nechcel, už mal farbu vodníka z Rusalky. Ale otec nepovolil a ťahal ten „nikotínový skalpel“ ďalej. Otvoril už druhú krabičku. Niekde pri 15-tej cigarete to už Heňo nedal. Nestihol ani „duvenblejt“ a videl svoj žalúdok zvnútra. A jeho obsah na koberci).

Zapálim si aj dnes. Aj na čundroch z gympla (vtedy som ešte trocha riskoval recidívu). A potom, na výške na „krúžkoviciach“ či už ako kantor na školských akciách alebo v druhej fáze volejbalu.

Ale nikdy nefajčím, že musím.  (Snáď len vtedy v kulturáku s kolegom poľovníkom, keď začala moja kariéra spovedníka. Tá túžba po cigarete vtedy bola silná).

Že by som sa na cigaretu triasol. Počas výšky všetky skúšky bez jedinej cigy. Keď ostatní pálili jednu od druhej. Len keď je vínko a nálada. A aj to už čím ďalej, tým menej. A skôr cigary ako cigarety.

Ako nefajčiar, cigarety nenosím. A potom na tých vínkových akciách "somrujem". Alebo kúpim krabičku, tri - štyri vyfajčím, niečo ponúknem okoliu. A nabudúce opäť krabičku zabudnem doma. A kolobeh cigariet a cigár v prírode sa opakuje. A nefajčiarovi sa hromadia zásoby. Momentálne 31 cigariet a 17 cigár...

 

No ale koniec "fajčpauzy", poďme naspäť na gympel.

Dám vám dobrú radu. Zadara. Zaberte hneď na začiatku. Na jednotky. Chvíľa „makačky“, a potom môžete poľaviť a ťažiť už z vybudovanej povesti. Kde čo vám bude odpustené. Opačne (môj prípad) je to oveľa ťažšie. Lenže devina. Odučil som sa učiť.

Ale postupne som to zvládol. Trojky sa menili na dvojky (ešte nie sme v erotikone. Stále sa bavíme o známkach). Dvojky na jednotky. Až vo štvrtáku samé. Lebo už nebola chémia.

(S chemikárkou, inak milou osôbkou, sme mali nepísanú dohodu. Ja sa chémiu učiť nebudem a ona mi nedá jednotku. Fungovalo to k všeobecnej spokojnosti).

Lenže pomaly bolo treba rozmýšľať, čo ďalej. Ťahalo ma to ku kantorine. Lenže čo? Keď raz prišla do školy psychologička, že poradenstvo pri profesnej orientácii, tak sme s chalanmi šli. Jednak „prča“, jednak však tri hodiny „ulievka“ z vyučka.

Urobil som testy. O pol hodinu skôr, ako som mal. Psychologička neverila. Netušila, že už druhý rok robím ségre, nádejnej budúcej hviezde našej psychológie, pokusného králika.

Na konci som dostal profesné doporučenie. Okrem bla bla bla o nadpriemernej inteligencii, že odporúčajú štúdium matematiky alebo biológie. Matika bola jasná, však olympiády (aj keď na gympli už sa mi nechcelo). Biológia hlavne kvôli kantorovi. Taký učiteľ by som raz chcel byť.

Tak som sa zamyslel. Prečo alebo?  Zamenil som alternatívu za konjunkciu a mal som vyriešenú aj aprobáciu...

(Trocha netradičnú. Matika sa väčšinou kombinovala s fyzikou, biola s chémiou. Našu kombináciu raz nejaký docent už na výške nazval „spoločensky nebezpečnou“...)

Žiaľ, musím na prijímačky. Kritéria nepustia. Z matiky a biológie najhoršia dvojka, to spĺňam. Ale priemer 1,5 za celé štúdium som si zvrzal hneď na začiatku. Neostáva nič, než šrotiť...

Júlia HEČKOVÁ

Maturitné tablo je už minulosť.

(Len taká perlička, asi som už spomínal. Po matúrach, keď už som slaninu a ruštinu mohol pustiť k Váhu, uležali sa mi v hlave všetky ruské básne. Ó, Vólga, kalýbeľ majá, ľubíl li kto tebjá kak já... A ségre navyše došli objednané knižky. Tolstoj, Vojna a mier. Štyri hrubé buchle. Za dva týždne od maturít do prijímčiek som ich „zhltol“).

....

Znova deň D.

Tentoraz v Stoličnom meste. Všetci sme vo veľkej posluchárni, počúvame úvodne inštrukcie. Ja tak na pol ucha, však vsjo jasnó. Ja som skvele pripravený. Najmä z ruskej literatúry...

Kritéria bez prijímačiek.

Matematika - chémia. Blablabla.

Chémia - biológia. Blablabla.

Matematika - biológia (predsa len, spozorniem).

Ty blaho, dobre som počul??

Bez prijímacích pohovorov sú prijatí študenti, ktorí počas štúdia nemali horší priemer ako 2,0 a zároveň nemali z fyziky horšiu známku ako 2. Však pôvodne bol priemer1,5!! To akože halucinácie?? A čo s tým má preboha fyzika??

(Neverím vlastným ušiam. Keby to bol magič, previniem si to. Ale ten pán v čudnom talári a smiešnom klobúku už číta ďalšie odbory...)

O chvíľu podpisujem lajstrá o tom, že som vysokoškolák. A sympatická pani ma posiela k „zväzáckemu“ stolíku. Ak chcem, môžem si vybrať letnú brigádu. Samo, že chcem.

Chvíľu listujem v papieroch, kde sú miesta brigád. A zrazu som to mal! Štrbské pleso, moje milované Tatry! Úprava terénu pod skokanskými mostíkmi a keď padla, hurá do hôr. Plus celé víkendy, paráda. Nebolo o čom.

(na budúci rok si vyberiem Devínsku kobylu. A s ňou Osudovú...)

 

A takto vysokohorsky začala moja päťročná púť vysokoškolskými štúdiami.

Plus tri roky študijného pobytu.

Kde ma (okrem iného) čakajú už spomínané tri baby. A nezabudnime ani na dve už moje študentky už z tej trojročnej nadstavby.

 

Uzavrime ale otvorené príbehy.

Skoro kamaláska Majka z 9.A.

Po základke už o nej nemám žiadne správy. Béčkari sú akčnejší, dodnes robia stretávky, ba aj tento rok v lete mali, keď sa zdalo, že korona si balí svoje cakypaky. 

Skorokamaláska Letná Majka z čundru. 

Posledné stopy (ako píšem v žltej knižočke) vedú do Londýna, kde spoznala svoju lásku, novinárku Jane. 

 

Kamaláska Zuzka. 

Dlho stratená na Tríbeči. Teraz sa možno zjavila nejasná stopa, ale možno ako všetko ostatné, bude vymyslená. Či? 

 

Kamaláska Majka. 

S tou to bolo trocha zvláštne. Šla totiž študovať tiež do Bratislavy a raz sme sa stretli v jednom klube na koncerte. Dali sme dve deci červeného a kávu. Druhý pohárik už odmietla. Rozhovor bol fajn, ale o "spovedi" a čo jej predchádzalo, ani slovo. Ani otázky typu a chodíš teraz s niekým? 

Odišli sme spolu, na zástavke MHD sme sa rozlúčili. Ja som šiel na Mlyny, ona na Mladú gardu. 

A potom ešte raz. Bývalý spolužiak Maroš z Majkinej triedy, býval o blok vedľa, sa ma spýtal, či nechcem ísť do PKO na Radošincov. Ostal mu jeden lístok, niekto odriekol. Neváhal som, stáli sa na lístky hodinové fronty. Jánošík so Štepkom a Markovičom, nebolo o čom. 

Prišiel aj s frajerkou, čo spolu chodili už od gympla. A s nimi Majka (oni boli kamošky vraj už od základky). Po predstavení Maroš navrhol, či neskočíme na vínko. Skočíme, prečo nie, práve včera som mal menštruáciu. Za jedna, patrilo sa osláviť.

(aby nevzniklo nedorozumenie. Mal som skúšku z biológie dieťaťa a vytiahol som si otázku Reprodukčný cyklus ženy. Čiže dieťa ešte len v plánoch. Spolužiačky si potom zo mňa robili prču, že keď už som taký expert, v prípade problémov sa na mňa obrátia. Neobrátili, okrem Táničky. Ale to bolo z iných dôvodov, k tomu sa ešte dostaneme. Mimochodom, vo štvrtáku sme mali anatómiu. Drvili sme latinské názvy, trávili hodiny v kabinetoch pri kostiach a formalínových preparátoch, študovali hrubočizné anatomické atlasy. A hádajte, akú otázku som dostal? Hádate správne. Dostal som svoj druhý menzes. Potom nastúpila menopauza :-). 

No ale teraz sedíme na vínku a rozoberáme Radošíncov a plynule aj bývalých profákov. Všetci už pijeme druhú čašu, len Majka mešká. 

Pri pisoároch sa ma Maroš spýtal na mňa a Majku. Že si myslí, že som jej nie celkom ľahostajný. Netuším, čo všetko vie, len pokrčím plecom. Viac sme to nerozoberali, čo už nafilozofujete pri pisoároch. 

Pri stole už táto téma nepadla. Potom sa Maroš s Vierkou zdvihli, že už musia ísť a či budem taký dobrý a odprevadím Majku. Budem, čo by nie. Už som mal po menzese, nevrlosť a náladovosť už pominuli... 

Chcel som nám dvom ešte objednať, ale Majka odmietavo zakrútila hlavou. Dopil som aj ja a šli sme ako minule. Počkal som, kým prišla Majke električka a pobral sa čakať moju sardinkáreň. 

Večer som dlho nevedel zaspať a premýšľal. Či to bola náhoda alebo "komplot". Ak aj áno, myslím, že Majka v tom bola nevinne ako ja. Už som spomínal, nikdy nenadbiehala a neprovokovala. Čakala trpezlivo na svoju šancu a tá prišla. Lenže...

Proste akože "odriekli" dvaja ľudia. Jasný Vierkin plán, Maroš bol len nástrojom. Vrátane pisoárov. 

Počas predstavenia Radošíncov som sa viackrát pristihol, že mám chuť spontánne chytiť Majku za ruku. Myslím, že by ju neodtiahla. Občas v záchvatoch smiechu sme na seba pozreli, a v tých očiach akoby som videl... Ale nič. Ale neurobil som to, ani žiaden iný náznak následne vo vinárni. 

Proste tá poľovačka so spoveďou zanechala vo mne isté bariéry. Neprekonal som ich, aj keď som bol stále zúfalo single. Moja predstava, že budem chodiť s Táňou trvala ani nie dva dni a len ukázala naivitu chalana z malého mesta pohlteného veľkomestom s nevyspytateľnými nástrahami. Ale to predbiehame. Naviac Majka dvakrát vyslala signál, že príčina krachu už pominula. 

Ak mali Milošovci predstavu šťastnej štvorky zo strednej školy, ktorá bude stálicou veľkomestských podnikov, nevyšlo.

Na stretávke po 10 rokoch som sa spýtal spolužiačky, kedysi Majinej susedy z baraku, či niečo o nej nevie. Vedela. Majka je vydatá, má dve dcéry, na Novej Dubnici postavili domček. Všetko je ako má byť.

Takže sme ak sa nemýlim, uzavreli všetko.

Že ešte nie? Aha, pravdu máte.

Osudová. Ivana.

O nej som písal v prvej časti. Malá exkurzia do Zbierky bývalých lások.

Ako to dopadlo, už som naznačil.

Pali mal lepší recept. Poď, dáme to všetko do poriadku...

(to haraburdie lásky vyschnutej. Ty bosá a ja v teniskách. Poď, nech je to rýchlo, rýchlo za nami. Nech na prach obráti sa prach)

article_photo

Od brigády na Devínskej kobyle čistá idylka. Prakticky sme sa nehádali, pre známych sme tvorili ideálny pár.

Potom to prišlo. Prvá iskra žiarlivosti. Časom sa mi priznala, že v čase brigády stále nebola vyrovnaná z (už dávnejšieho, chodili spolu skoro celý gympel) rozchodu s bývalým (možno, že jej „osudovým“). A pomerne často sa s ním stretávala. Nie na „tajnáša“, vždy mi o tom povedala. A uisťovala ma, že je to minulosť, teraz som tu predsa ja. LENŽE...

Ten chrobák, akých sme strkali do fľašky s formaldehydom a následne pripichli špendlíkom do zbierky, už vŕtal. Prebral sa ako ten zlatoň, čo mi ušiel zo zbierky aj so špendlíkom.

Začal som ju podozrievať. A stavať okolo nej "zlatú klietku". Mala rada slobodu a nezávislosť. Nebolo podstatné, či som mal na žiarlivosť dôvod. Postupne to už nebol len bývalý. Vadil mi už skoro každý v okolí, na ktorého sa usmiala. Alebo flirtovala (z môjho uhla pohľadu). Nedal som jej dýchať. Už sme obaja vedeli, že sme v bode, keď to už ďalej nejde.

Nikto nikomu nedal kopačky. Rozišli sme sa relatívne pokojne, večer v jednej vinárničke pri pohári vína. A tých frázach, že zostaneme priatelia... (dodatočne som sa dozvedel, že na obzore už bol ďalší. Budúci manžel. Nevytýkam, ten pako vo vzťahu, ktorý to zničil, som bol ja.)

Keď som prišiel na intrák, dal som na dúšok z fľaše bošáckej hádam dve deci. Že čo sa deje. Rozišiel som sa s Ivanou. Pre nich to bol šok, o žiadnych našich problémoch nevedeli. Stále sme v ich očiach boli ten ideálny pár.

No jo, zostali sme priatelia. Asi dvakrát sme boli ešte spolu v kine, raz som ju pozval do divadla. Bolo to vždy také čudné. Nevedeli sme sa uvoľniť, rozhovor viazol na frázach. Navyše ona už začínala nový vzťah. Tak sme to nechali do stratena...

Raz, keď som už opatrne začínal so Životnou, obedovali sme v menze. A prišla Ivana, že či si môže prisadnúť. Napodiv, rozprúdil sa celkom spontánny rozhovor „v trojke“ (obe boli chemičky, mali o čom. Ja som sa príliš nezapájal. Bol som „antichemik“, čo som kompenzoval frajerkami).

Ale Ivane to začalo dochádzať. Striedavo na nás pozerala, posledný spýtavý pohľad na mňa. Zľahka som prikývol. Za chvíľku sa rozlúčila a odišla s nedojedeným obedom.

Na druhý deň sa ma previnilo opýtala,  či niečo nepokašlala. Nepokašlala. Naopak, až teraz sme sa správali ako sme si sľúbili. Už sme boli  priatelia.

A Iva sa potom rozosmiala tým svojim typickým smiechom, ktorý som na nej tak miloval (okrem kopy iných vecí. Vlastne všetkých. A ktoré som  spálil na popol).

Časom sme si s Ivou ešte vymenili promočné a neskôr svadobné oznámenia (poštou, maily a SMS boli nefukčné. Facebook že úplne out) a blahoprajné telegramy. Naozaj prajné, boli sme už priatelia (keby mi oznámenie prišlo pol roka po rozchode, spálim ho a pôjdem sa s partiou "zbošácovať“).

A stretol som ju po rokoch ešte raz. Na stanici, ja s deťmi som pricestoval, ona prestupovala. Mňa oslovil jej spolužiak (nie Juraj), ktorý s ňou tiež cestoval.

Že či sa nechcem porozprávať s Ivanou. Chcem.

Rozhovor v staničnej hale bol dlhý a príjemný. Okolo mňa poskakovalo moje 5 a 3 ročné potomstvo. A zvedavo pokukovalo na tú tetu.

Keď sa potom doma Životná pýtala, kde sme toľko a či meškal vlak, deti to uviedli na pravú mieru. "Nemeškal, ocko sa stretol s frajerkou" :-)

Týmto zatváram aj posledné dvere. Prehliadka "Zbierky bývalých lások"  sa končí. Trvalo to temer cely druhy ročník. 

... 

Sme sa zakecali.

A vy (aspoň poniektorí) čakáte na sľúbený erotikon.

Ale už na začiatku sme si povedali, čo je v našich silách. A tie sa dnes práve minuli.

Pokračovanie si necháme nabudúce.

Už radšej nebudem nič sľubovať, ale minimálne s Táničkou - ľahšou dievčinkou sa zoznámime. Takto o týždeň. No a kamaláska s číslom tri o dva. Potom si dáme Vianočnú pauzu a zvyšné tri kamalásky po Novom roku. 

Ešte jedna podlžnosť:

 

Medzitým si ale ešte pozrieme ešte Spišský hrad.

V dvoch častiach, v tej druhej sa stavíme aj v Levoči. Tiež chcem východný trip ukončiť v tomto roku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič vyhral na celej čiare

Čo si premiér odmakal, dostal Pellegrini zadarmo.


Už ste čítali?