Rátanie kamalások. Tentoraz do dvoch (s exkurziou do školopovinnej minulosti).

Autor: Miroslav Galovič | 2.12.2020 o 0:05 | (upravené 3.12.2020 o 1:46) Karma článku: 3,46 | Prečítané:  412x

AKTUALIZOVANÉ 3.12. 1:46 O FOTOGRAFIU MAJKY ! (dodatočne sa našla v archíve, prosím ospravedlniť zníženú kvalitu zvuku aj obrazu)

Niekto zhora skríkol zhasni. Odtrhol mi lístok na sny. A ja predtým, ako zaspím, rátam svoje kamalásky... (Boris Filan) 

Dnes 5 minút po polnoci.

Ako aj minule, aj dnes mi pomôže hudobným doprovodom Pali Hammel. Niežeby to nezvládol sám, ale dnes prispejú jednou skladbou aj Meky Žbirka a dvaja Petrovia. Nagy a Lipa. Za dokreslenie atmosféry im všetkým ďakujem.

Tému kamalásky som už rozoberal. A myslel, že aj ukončil. Nie že bude telenovela. Ale človek (teda ja) mieni, ale "časy se mění". Teda tak voľajak.

article_photo

Pali nám pripomenie, o čom sú kamalásky:

Najprv som ich rátal, ale zasekol sa pri čísle jedna. 

Čo bolo ale celkom v poriadku, pretože  bola prvá, zakladateľka Cechu kamalások. A zároveň najnevinnejšia, krásne romantická, ktorá mala všetky predpoklady odstrihnúť "kama" a ostať len láskou. Len? 

wikipédia

O prvej láske vie svoje Meky. A podľa mňa to doslova platí aj pre prvé kamalásky.

Nevyšlo, bol som nesmelý zaláskovaný pako.

Ešte dvakrát som sa ku kamaláskam vrátil. Najprv inventúrou, no ale to bol len podtitul. A tak to aj dopadlo. Inventúra odfláknutá, v popredí súperili lockdown a jesenná depka.  Skončilo to remízou. A navyše oboje stále nepominuli. 

Tretí návrat bol taký závan spomienkového vetríka. Na časy tínedžerských čundrov a letných flirtov pri vode. Ale dúfal som, že s tohoto bude niečo viac.

Keby som s letnou Majkou dohodol aspoň jedno rande aj po lete, som presvedčený, že dnes by mal Cech o jednu členku viac. Šťastné číslo sedem. (ups...).

Alebo by robila spoločnosť Ivane v Paliho Zbierke bývalých lások. Veľa iných možností sa neotváralo. Ak ste so mnou rátali do jedna, viete.

Dnes už viem aj ja, nielen Pali. Vtedy som netušil a chcel som skúsiť. Neskúsiš, nezistíš...

Čo som to? Aha. Ups...

Som sa preriekol. V inventúre ani ťuk, a teraz hneď presné číslo. No čo už, keď som nahryzol, zjem jablko celé. Na šesť kúskov. Prvý ste ochutnali spolu so mnou.

Dnes si dáme druhýAj s predjedlom.

 

Prvá. Zuzka, Zuzička.

Všetko už bolo povedané.

Ale možno nie celkom. Po tom, ako som myslel, že je nenávratne stratená na Tríbeči, možno ma Osud priviedol na stopu, možno ale falošnú.

Možno, možno, možno.

Asi ju skúsim pohľadať (neskúsiš, nezistíš). Nie, ak ju aj nájdem, nevrátime sa o tých 40 rokov späť a neprehodíme "výhybku". Obaja už sme inde, máme rodiny, deti.

Ale aspoň na chvíľu sa preniesť do tých bezstarostných  študentských čias a pri veterníku a káve hodiť reč o minulosti. Napríklad aj o tom, čo sa mohlo stať, keby som ju na kávu a veterník pozval vtedy po tej túre...

(viem, nemal by som teraz pri mojej "gastrogalibe" kávu ani veterník. Ale aj Božie prikázania sú na to, aby sa porušovali. Len Boh to nesmie povedať takto na rovinu. Aj keď je rozdiel či použiješ meno Božie nadarmo alebo zosmilníš. Ja Zuzku tiež nepozvem na údený bôčik s bošáckou. A môj gastrológ nie je vševediaci. Aspoň dúfam).

Takže keď zoslabne korona, vydám sa po tej neistej stope. Možno.

 

Druhá kamaláska. Neuveríte, ale Majka.

article_photo

Podobne ako Zuzka, tiež z našej školy.

Ako obe "skoro" kamalásky (o úplne prvej sa dozviete za chvíľu,  druhú už poznáte), opäť Majka. Na rozdiel od Zuzky bola z môjho ročníka. Náš kamaláskovský príbeh je z čias, keď chodili maturantky mestom (ako neskôr o tom spieval Peter Lipa). Mohli si to dovoliť, boli našprtané. Čo sa o nás, maturantoch, nedalo povedať...

Ale aby sme boli celkom v obraze, mali by sme pozrieť trocha do minulosti. Teda trocha viac.

Ako som sa ocitol na gymnáziu. Kde ma čakali prvé dve kamalásky. Teda nečakali, prvá prišla až dva roky po mne a druhá súčasne so mnou.

 

Ako ma prijímali – neprijímali.
(Prvé sväté, ak dovolíte, vynechám. Alebo pridám aspoň obrazový dôkaz).

V tejto odbočke do minulosti budú teda prijímačky  na Gympel. Na chvíľu sa ale ešte vrátime na základku. Ale nebojte, iba na jej úplný záver, do "deviny".

...

Devina. Zlaté časy, o ktoré som skoro prišiel.

Už viem, kam pôjdem. Na gympel, ako ségra, čo iné. O štyri roky oddialim osudové rozhodnutie. Že čím chcem vlastne byť. Lebo teraz ani len netuším.

Chvíľu hrozila Blava. Matický gympel na Červenej armáde. Totiž náš direktor, matik, ktorého som "chlouba" (však víťaz viacerých matických olympiád - síce aj Hviezdoslavových Kubínov, ale to ho až tak netankuje) ma prehováral. Hučal na rodičku aj do našich. Na jednej strane, však Blava, intrák (bez rodičovského dozoru), skrátka veľký svet. A nové baby...

No lenže tu mám partiu.  Väčšina sa chystá na gympel do Dubnice.
(Už som tam mal byť. Z osmičky, robí sa taký experiment. Bol som v užšom výbere, štyria sme mali ísť. Ale jeden spolužiak sa do výberu nedostal. Že chodil na náboženstvo. Tak to jeho matku "namíchlo", že ma bonzla. Že však aj ja som chodil. Aj miništroval*.

Tak ostali vo výbere traja. Vďaka, pani matka spolužiaka! Lebo ta ôsmacká trieda, vraj strašní bifloši. A triedna najväčšia "sekera" na gympli, postrach školy. Skrátka, detstvo v perdeli. A ja by som prišiel o tento skvelý rok!).

* Moje "disidentské" miništrovanie.

Väčšinou na omšiach v pracovné dni, ešte pred vyučovaním.
Nedele mala vyárendovaná iná elitná zostava.

Na mieste je otázka, čo v článku o láskach, kamaláskach a skoro kamaláskach hľadá miništrovanie. Ono ja som to nechápal, ale z nejakých dôvodov boli chalani v sukničkách pre naše spolužiačky sexi. Pravda, naša cieľová skupina chodila do kostola v nedeľu. Na našich omšiach boli zväčša dôchodkyne, ale poznáte to. Aj dedinský futbalista sníva, že raz bude hrať prvú ligu.

V mojom prípade ale skôr, než došlo k prípadnému postupu, vypadol som aj z tej dedinskej.

Chodili sme taká partia, vždy nás prišlo v rôznej zostave plus mínus šesť až osem. Ja som bol v "stáde", dôležitý bol "pravý" hlavný miništrant (asistent kaplána) a trocha aj "ľavý" (asistentík). Mojou úlohou bolo nasledovať stádo. Čiže sledovať sukienku miništranta predo mnou, chodiť za ním ako „kravský cecok“. Keď si ostatní kľakli, kľakol som si aj ja. Keď vyplazili na kaplána jazyk, bol som drzý aj ja. Ale vedel som, že len deň po spovedi. A aj to len vtedy, keď som sa večer ovládol a nezmlátil sestru (smrteľný hriech). Strašne provokovala, koza.

Až raz. Prišli sme len dvaja. Ten prvý, skúsený matador. A ja, teľa zo stáda. A teraz to stádo mám viesť. Nič nemenilo na veci, že stádo bolo neviditeľné.

Prvý prúser, keď na začiatku sa miništranti rozídu. Časť vpravo od oltára, časť vľavo. Za svojimi vodcami. No a kde sa vybralo teľa? Za pravým hlavným. To ešte kaplán ustrážil. V poslednej chvíli ma schmatol a dosť drsne hodil na ľavú stranu. Počas úvodnej časti mu asistoval pravý hlavný. Tu čosi doniesol, podal knihu a otvoril na správnej strane...

No ale prišiel rad aj na mňa. Kaplán sa ku mne naklonil a čosi mi pošepkal. Kukol som naňho nevinnýma psíma očkáma a logicky sa spýtal: Čo?
Stále trpezlivý kaplán zopakoval svoju požiadavku, len trocha zvýšil Volume. Tak som tiež otočil knoflík hlasitosti a zopakoval: Čo?
Tretíkrát už priamo vrieskal. To už ale zachraňoval situáciu pravý hlavný, ktorý pochopil, čo sa tu odohráva, a požadovanú rekvizitu mu už niesol. Ďalší priebeh omše už zvládli sami.

Ja som ale ešte nebol za vodou. Ono tí miništranti občas aj pochodujú popred oltár. A tu bol problém. Jasne mi bolo naznačené, že za pravým chodiť nemôžem. Mal som svoju polku kostola.

V prvej etape som tam pobiehal jak epileptická ovečka (raz som sa zatúlal až skoro do sakristie, čiže na chvíľu som zmizol z javiska). Potom som našiel taký "grif". Chodil som podľa pravého, len ako v zrkadle. A s cca dvojsekundovým zpoždením. Ale vždy lepšie, ako epilepsia...

Keď prišlo prijímanie, vyplazil som jazyk. Ale pán kaplán ma odignoroval. Hoci som bol včera na spovedi. A o sestrinej modrine pod kolenom nemohol vedieť.

Ale to bola šiesta trieda. V sedmičke som sa stal "bezverec" a sestra ma nabonzovala rodičom. (Aby ma o ďalší rok nasledovala)

To bol vtedy s našimi ťažký rozhovor. Nakoniec ale môj postoj akceptovali. Hlavne, že už som sa viac v nedeľu v čase omše nemusel potulovať po meste.

Ale opustime kostol a sakristiu.

Kde sme to? Aha.

 

Devina. Zlaté časy, o ktoré som skoro prišiel (návrat k podstate).

V devine sme sa zvlášť utužili. Je to super, namiesto učenia sa flákame. Popravde, už som sa odučil učiť. (Len na okraj, naučil aj odučil som sa aj fajčiť. Ale to je iná story).

A už spomínaný direktor - matikár. Na Jozefa sme mu dali Sparty a pollitrovku borovičky. Cigy vzal, fľašu že z výchovných dôvodov že nemôže. No čo, mali sme ju vyliať? (čím viac takýchto výchovných dôvodov, pane řediteli .)
Alebo výlet. Po stopách SNP. Pri každom aspoň krátky rozchod. No a my po stopách krčmičiek poblíž pamätníkov. Vravím, skvelý ročník.

A ešte baby.

To ma trocha mrzí. Že stále nič. Lebo náš spolužiak a parťák "plejboj" to už má "za sebou". Mnohonásobne (ak si teda nevymýšľa, ale my mu veríme. Baby po ňom idú ako pes po údenom. Či vlastne fena).

Cez prázdniny. Sesternica z Hnúšte ho zoznámila so svojou kamoškou, skúsenou sedemnástkou.
A tu vraj nemusel dvakrát presviedčať. Robili "to" celý týždeň. Každý deň, v nedeľu dvakrát. Pred omšou aj po nej. Hnúšťa bol náš vysnívaný raj.

Jeho zážitky sme hltali ako Dobšinského rozprávky. Pravda pre dospelých. Hlavne praktické rady. Že nečakaj, že tu bude super hneď prvý raz. Ale od stredy že už paráda. Alebo aj „anatomické“ rady. V skutočnosti to je trocha iné ako v časopisoch...

No jo, baby.

 

Skoro kamaláska (tiež) Maja.

Aby sme sa v tom nestratili. Chronologicky táto Maja je prvá skoro kamaláska. Druhá bola už z gymplu na čundri, nazval som ju letná Majka. A tretia Majka je už regulérna kamaláska. Aby sa nám číslovky trocha poplietli, tak v Cechu kamalások druhá, po zakladateľke Zuzke. Ono sa to nezdá, ale sme práve v kapitole o nej. Len sme sa zatúlali cez podkapitolu "Ako ma prijímali - neprijímali" až na exkurziu do čias školopovinných. Mý čtenáři  mně už znají :-). Ostáva len dúfať, že nájdeme cestu naspäť k Majke. Tej tretej, druhej Kamaláske. Lebo momentálne sme sa dostali k prvej, zároveň prvej skoro kamaláske. Sme v deviatej A základnej školy. Ak ste sa stratili, čo už. Čítajte ďalej.

Akože asi dva mesiace som randil so spolužiačkou Majou.

Začalo to tak zvláštne. Raz sme hrali v triede takú hru, že na pravdu. A začali aj také chúlostivejšie otázky. Tak sa Terky ktosi spýtal, že či by chcela so mnou chodiť. A Terka, že keby som ja chcel... No to bol teda trapas! No nechcel, Terka je tuctovka. Nejako som to zahovoril. Prečo sa to nikto nespýtal Magdy? No, možno dobre tak. Čo keby Magda povedala nie? Nikdy si ma zvlášť nevšímala.

Ja som na Magdu často myslel a vybavoval si jednu scénu. Keď sme boli ako provizórny folklórny súbor na vystúpení v Klube dôchodcov. Ja ako harmonikár, Magda medzi tanečnicami. Šatňa bola taký kumbál. Spoločné baby a chalani. Nikoho netrápilo, mňa že vôbec.

A Magduška, ktorá sa prezliekala bez nejakých zábran (iné baby sa aspoň schovávali za provizórne "plachty", ktoré si z krojov tvorili navzájom). Magduška šup šup a zrazu tam stála v gaťkách a podprde. Bóžinku, to bol pohľad! Len chvíľku, ale často si ho vybavujem.

Ale o Majke som chcel. Že zvláštne to začalo. Otázka prišla na mňa. Že či sa mi Maja páči. No, Maja tuctovka nebola. Ba povedal by som, že dvojka, hneď po Magde.

Než som stihol odpovedať, Maja ma predbehla. Prišla tanečným hopsaním ku mne a so vzdychom "Oooo, Miki..." sa mi vrhla za všeobecného nadšenia okolo krku.

No a potom sme sa stali takou triednou atrakciou. Spolužiaci nám akože "vytvárali" súkromie, či v škole, napríklad cez veľkú prestávku (padaj z triedy, nevidíš, že chcú byť sami?), či na rôznych akciách, trebárs 1. máj (Miki a Majka, na kolotoči za sebou, nech sa môžte roztáčať...).

My sme na tu hru pristúpili. Až som zrazu zistil, že sa s Majkou už nehráme, ale normálne randíme a bozkávame. Aj s jazýčkami. A mne sa to páčilo. A zrejme aj Maji. Čo zrejme, určite.

A potom zrazu v rukách zvieram jej malé, ale pevné prsia. A raz, keď sme si to súkromie vybavili sami, som jej prvý raz vkĺzol rukou aj pod sukňu (prvý raz babe vôbec). Nielen pod ňu, bol tam ešte jeden kúsok textilu. A skúmal, či tie anatomické rady od nášho "hravého chlapca" (playboja) boli pravdivé. Pravdu povediac, v tom jemnom "machu" som sa trocha stratil. A potom nás vyrušil školník (boli sme v kotolni, ktorú predtým nezamkol).

Ďalej sme sa nedostali. Končil školský rok a naše cesty sa rozchádzali. Možno, keby Majka šla na gympel alebo ja za kuchára... 

 Ale toto malo byť o inom. Načase sa vrátiť.

 

Ako ma prijímali – neprijímali(návrat k podstate).

article_photo

Keďže som sa toľko zakecal, skrátim to. Vďaka už spomínaným matematickým olympiádam som mal byť prijatý bez prijímačiek.

Lenže zástupca riaditeľa žiadne podklady nemal. Riaditeľ zééšky Jozef, môj matematický tútor, zabudol poslať. Moje protesty boli márne. Strčili ma do triedy, dali papiere a píš.

Detstvo končilo. Ale o tom zasa Pali. Už sa chlapec z detstva poberá.

Ako to dopadlo?

So školou dobre, s kamaláskami nebárs, ako zvykol vravievať druhý Pali, Dobšinský. Veď o Zuzke už viete. A čakala ešte jedna kamaláska.

Takže po tých "túlačkách" sme šťastlivo späť. Ale kapitolku začnime radšej odznova.

Kamaláska dvojka. Po dvoch „skoro“ opäť Maja.

(Chýbal krôčik).

Maja bola z vedľajšej triedy. Pekné a veľmi múdre dievča, len matika trocha „drhla“. Ja naopak, matematický „king“ (však olympijské kruhy). Štíhla tmavovláska, vlasy skoro po pás.

Trocha bližšie sme sa zblížili na lyžiarskom. Na záverečnom večierku som sa jej trocha viac venoval. A zrejme jej to nebolo „proti srsti“. Dokonca pri jednom tanci, keď som ju držal tak decentne, posunula mi ruky (však drž ma poriadne :-)...

Aj po lyžiarskom som mal taký pocit, že by mala záujem so mnou chodiť. Nie, nikdy priamo nič nenaznačovala ani nenadbiehala. V škole a jedálni sme sa stretávali, pozdravili, usmiali. Prešiel rok a boli sme v maturitnom ročníku.

Vravím, bol to iba pocit. Ktorému som v istých chvíľach skoro podľahol. Nejako sa mi to s tými babami nevyvíjalo podľa predstáv. A nakoniec, musí byť láska len o slepej zamilovanosti? Ale vždy som si povedal, že tá pravá, kedy si poviem wau (aj keď to slovo v tých časoch ešte neexistovalo, možno som myslel júúúj), na túto som čakal, musí predsa prísť.

V čase, keď wau neprichádzalo a ja som opäť začal podliehať môjmu pocitu a vážne nad Majou rozmýšľal (ako som spomínal, vždy sa na mňa tak pekne usmievala, a nepostrehol som, že by mala frajera, aspoň nie zo školy) išli sme s chalanmi korčuľovať na zimák. A tam wau.

Maju mi na pol roka z hlavy vytlačila Zuzka... Ale tú storku už poznáte.

Lenže viete aj, ako sa to vyvíjalo – nevyvíjalo. A raz ma Maja na chodbe zastavila. Miki, z tej matiky neprejdem (vtedy bola maturita z matiky povinná). Nevysvetlil by si mi niektoré témy? Vieš, že vysvetlil.

A tak sme začali ostávať po vyučovaní. Rátali, kreslili, rysovali. Vo všetkej počestnosti.

Potom, asi mesiac pred matúrami, zjavila sa Maja u nás. Nebol som práve doma, matka ju usadila, nech počká, každú chvíľu musím prísť. Aj sa stalo, bol som celkom prekvapený. Chcela prejsť ešte jeden príklad, ktorý mali na úlohu a zajtra ho mala odovzdať.

Spoločne sme to dali, zdalo sa, že aj bola v obraze. Bola Dubničanka, autobus jej šiel až za hodinku a pol, tak som ju šiel vyprevadiť. Stavili sme sa ešte na pohárik vínka, bol som za odmenu pozvaný. Fajn sme si pokecali, inak ako v škole pri matike. Mama ma doma zaskočila otázkou.

To je tvoje dievča? Nie, iba spolužiačka. Ale nad tou otázkou som sa zamyslel. Čo nebolo, môže byť. Vedel som, že Zuzka je už stratená.

Čas sa krátil.

Ešte pred maturitami sme mali voľajakú školskú besiedku a taká partička maturantov sme ostali po skončení posedieť v reštaurácii v kulturáku. Ostala aj Maja. Na Zuzku už som rezignoval a zdalo sa mi, že z mojej strany konečne „škrtla“ tá iskra, navyše Maja v ten večer bola mimoriadne krásna a príťažlivá. Tak som sa rozhodol to s Majou posunúť do ďalšej fázy (nie, nemyslel som vtedy na sex. Tá fáza mala byť prvá).

article_photo

Maja. Pekná, múdra (aj v matike sme už urobili pokroky), dievča do koča aj do voza. Najlepšie dievča na svete, akú by si asi bolo škoda vziať, ako neskôr spieval Pali Hammel. Ale v ten večer v kultúraku sa  ukázala jedna malá prekážka. Ktorú by som možno toleroval Najlepšiemu dievčaťu, ale budúcej partnerke nie.

Kamaláske som ju neskôr prepáčil. Navyše si myslím, že časom pominula. Tá prekážka, nie Maja.

Maju vlastne niektorí poznáte zo zelenej knižôčky. Pre istotu zacitujem:

"Najnádejnejší vzťah, trvajúci skoro dva mesiace, som ukončil asi pred polrokom. Bola tam iskra, ona bola pekná, múdra, mali sme sa o čom baviť - až kým som pri jednej akcii nezistil, že alkohol v nej odbúrava isté zábrany. Čo by až tak nevadilo, keby jej vtedy akosi nebolo jedno, či som nablízku ja alebo niekto iný..."

Takže prekážku máme jasnú.

Sedeli sme pri takom veľkom stole, hádam dvanásti. Objednalo sa nejaké vínko, hladoši si dali aj večeru. Debata a zábava sa rozbehla, z času na čas sa niekto vytratil na cigaretku (už vtedy sme boli pokrokoví a rešpektovali sme nefajčiarov). A ja som sa rozhodol vybrať „na lov“. Majka práve niekde odskočila, tak som si šiel aj ja. Nech som pri „posune do ďalšej fázy“ vo forme.

Obrazne, začal som „poľovačku“.

Lenže na chodbe v prítmí som zistil, že Majka už bola „ulovená“. V tesnom objatí s Čunderparťákom, nebudem menovať, nie je to dôležité. Nič som mu nevyčítal, keby vedel o mojom záujme o Majku, nič by si s ňou v ten večer nezačínal. Inde bol problém.

Poznáte ten vtip?

Otázka na rádio Jerevan.

Je pravda, že v Moskve na Červenom námestí, rozdali občanom 500 moskvičov? Pravda pravdúca, len s malými úpravami. Nie v Moskve, ale v Leningrade. Nie na Červenom námestí, ale na Nevskom prospekte. Nie 500, ale 50. Neboli to moskviče, ale bicykle. A nerozdali ich, ale rozkradli...

No tak nejak podobne vyzerá moja "šifra", autorskou licenciou troška pozmenená realita.

Takže dešifrujme ten úryvok.

Vzťah netrval dva mesiace a neskončil pred polrokom. Ono dva mesiace trvalo doučovanie. Vzťah mal práve začať.

Bola tam iskra. Práveže z mojej strany dlho nebola. Lenže v ten večer som začínal mať dojem, že konečne je tu.

Ďalšie som nemusel šifrovať. Pekná, múdra, nenudila. Vždy vedela, čo sa smie (tak to spieva Pali). Lenže práve, čo sa smie...

Po mojom príchode a situácii „in flagranti“ skončili. Umelé prerušenie, bozkávacia interrupcia. Majka sa vykĺzla z parťákovho objatia, sklopila oči a ušla. Mu dvaja sme sa bez slov vrátili k stolu. Aj som si zabudol odskočiť...

Majka tam nebola. Už som bol síce nefajčiar, ale šiel som si k baru kúpiť cigarety. A vyšiel na terasu. Tam som začul tichý vzlykot.

A zmarená poľovačka sa zmenila na spoveď. Moju prvú. 

Keď pozriete zelenú knižočku, strana 61 – Dozvuky, zistíte, že som sa čoskoro stal spovedník profesionál. Kariéru som rozvinul na výške, keď som vyspovedal soka v láske Juraja... Musel ustúpiť, Ivana bola moja osudová.

Ale teraz sme s Majkou na terase. Sami.

Prečo plačeš, Majka.

Vzlykot zosilnel. Spoveď práve začala...

(Pila trocha viac.
A áno. Chcela ma).

Tak prečo si šla s ním?

(naskytol sa nablízku. A je fajn chalan. Pôvodne sa s ním chcela rozprávať o mne. Aký je jeho názor, že či má u mňa šancu..
K tejto téme sa nedostali. Skončili pri "fajn chalan", na čo fajn chalan kontroval "fajn babou". Zjavne nemal ten talent spovedať. A bez ohľadu na talent, mal iné zámery...)

No ale prečo teda s ním, keď si chcela mňa?!

(Nuž,  trocha viac pila.Ocitli sme sa v začarovanom kruhu...)

Tak som pil viac aj ja.
Najprv s parťákom.
Počkal, kým uslzená a "vyspovedaná" Maja odišla.
A prisadol si ku mne s dvoma pohármi.

Už vedel.
Šiel si zapáliť a sledoval z povzdialia spoveď.
Nikdy som mu o mojom záujme o Maju nehovoril.
Veď som sám v tom dlho nemal jasno.
Ale najlepší kamoši isté veci pochopia.
Aj keď neskoro.

Vzal som si, aj cigaretu, ktorú mi podával. Poháre sme dali na dúšok. Parťák dolial.
Mlčky sme vyfajčili cigarety. Ako fajky mieru...

article_photo

Čoskoro sme zmaturovali. A v septembri som sa z veľkým kufrom ocitol na hlavnej stanici hlavného mesta. Stratený Miki z malého mesta, podobný Marcelovi Petra Nagya, ktorý nasadol na prvú električku a po istých peripetiách sa ocitol v prekvapujúco prázdnej tridsaťdevine, legendárnom dymiacom harmonikovom Ikaruse.

Na konečnej pri Ondrejskom cintoríne pochopil a vydal sa na spiatočnú cestu. Až tam sa začal autobus meniť na plechovku so sardinkami. Mikimu to nevadilo, mal obsadené strategické miesto už od konečnej. Či lepšie povedané začiatočnej...

V jednej onlajn súťaži, v ktorej tvoríme tím s našimi mladými (ja som užitočný pri otázkach zo stredoveku, ako je Gagarin, socialistické artefakty a podobne) bola otázka, koľko ľudí sa zmestilo do tridsaťdeviny pri naháňaní rekordu. Ja som tipol 400. Bolo to 358. Neviem, za našich čias by sme tých 42 ešte narvali...

Ako to skončilo s Majkou? (treťou toho mena a druhou kamaláskou). Vrátim sa k tomu ešte nabudúce.

* * *

Nabudúce budeme rátať do troch. Už to nebude Majka, ale Danka. A neskôr aj Janka, ako u Márie Ďuríčkovej. Ale nie sestry a už vôbec nie dvojičky, o jednovaječných ani neuvažujte. Ja som kedysi uvažoval. Ako môže frajer jednej z nich vedieť, že nie je neverný? A ako sa cíti tá druhá, keď vie, že ten sestrin frajer ju de facto pozná do najintímnejších detailov?

 

Trocha aj pritvrdíme. Možno ten článok budem nechávať len od 22:00 do štvrtej rána.

A už nebudem na gympli, ani na výške. Teda na gympli budem, ale na inom a už istý čas za katedrou. A súvisieť to bude aj s výškou. Tam som Danku videl prvýkrát, ba aj chvíľu učil, len som si to na tom druhom gympli už nepamätal.

Viem, trocha zamotané. Lebo na výške bola aj spolužiačka Tánička – ľahšia dievčinka (rýmovalo sa tam to írečitejšie). S ňou som sa trocha zaplietol, ale o tej uvedenej vlastnosti som vtedy nevedel (poľahčujúca okolnosť?), navyše tam bola s nami aj Broňa (ďalšia spolužiačka). Vlastne som si vtedy na izbu na átriákoch doviedol osem spolužiačok, dalo sa obísť vrátnicu. Ja som si ich doviedol cez izbu jedného Araba, tomu div oči nevypadli z jamiek, keď sa spamätal, uznanlivo na mňa žmurkol a zdvihol palec. Ale nebolo to tak, ako to možno teraz vyzerá. Aj keď vlastne vôbec neviem, ako to vyzerá zvonka, lebo ja zvnútra nemám objektívny pohľad. No nevadí.

A do hlavy sa mi dostane slogan spolubývajúceho  Antona. Užívajme si, kým sme mladí. Ryby budeme chytať na dôchodku. A z ďalšieho študenta sa stane klient sexuologickej poradne. Pravda, vtedy sa to tak asi nevolalo. Nič, asi som to ešte viac zamotal. Takže nabudúce rozmotáme. Teda možno. Ale ťažko presne definovať „nabudúce“.

Nič, nepomáham tomu aleže vôbec. Však ono sa to nejako vyvrbí. Alebo vylipuje. Možno.

(väčšinou dávam na konci blogov obligátne Nabudúce uvidíte. Ale keď som si to teraz po sebe prečítal, myslím, že ešte nikdy som to neuviedol tak jasne...)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Ak by sa Fico a Pellegrini chceli vrátiť, nerobili by to lepšie (píše Samo Marec)

Nikam sme sa nepohli, len sa všetci dohádali.

Stĺpček Jakuba Fila

Zhovievavosť voči Matovičovi už vôbec nie je namieste

Premiér vydiera národ aj koalíciu.


Už ste čítali?