Príbeh smutnej Hondy.

Autor: Miroslav Galovič | 21.11.2020 o 22:48 | Karma článku: 3,25 | Prečítané:  223x

Mnohí z nás poznajú ten pocit, keď sa stali majiteľmi nového tátoša. Prvé jazdy v nablýskanom, novotou voňajúcom fáre.(na ten pocit tínedžera pri novom rodičovskom žiguláčiku nikdy nezabudnem).  

 Opatrné sledovanie karosérie, či tam nie je žiaden škrabanec. A postupné privykanie a "všednenie", nie je to predsa dieťa ani psík, neprejavuje emócie (ani žmurknutie blinkrov pri zamykaní či odomykaní nimi nie je).

 

Auto je proste vec, ktorá nám má slúžiť, nie naopak.

Ale ak raz doslúži, patrí mu istým spôsobom dôstojný koniec.

Nie vždy sa to podarí. Mnohí ste spomínali konce v duchu "kámo, kde mám fáro", kde z toho šoku hrozil kolaps neraz aj majiteľovi / majiteľke. Moji doterajší štvorkolesoví pomocníci doteraz končili prozaicky. Šli k novému majiteľovi, o ich ďalšom osude nič neviem. Na budúci rok sa tomu ale zrejme nevyhnem. Moja 25 ročná felicka, ktorú mám po tom, čo svokor prestal šoférovať, v "pestúnskej starostlivosti", už na ďalšiu STK nepôjde. Náklady na jej ďalšiu spôsobilosť už by boli nerentabilné. Zrejme sa tej "úmrtnej administratíve" nevyhnem. Čo a ako s ňou bude, ešte dnes neviem, v tejto dobe sa prednostne riešia a hasia aktuálne úlohy dňa. Jedno ale viem isto. Pred Metro nepôjde. Taký koniec si nezaslúži... Viem, povedal som.

Auto je vec a veci nemajú city ani emócie.

Navyše, v poslednom období som bol (a viacerí z Vás so mnou) v rámci urbexu mnohokrát svedkom "umierania času" pri rôznych budovách, či už hotelov, kúpeľov, nemocnice alebo ľudských príbytkov, kde sa často divím, ako ešte vôbec držia pokope. K niektorým človeka viažu osobné spomienky (napríklad ruiny hotela v Hornej Maríkovej, kde sme trávili "svadobnú cestu"), tam to človek vníma trocha inak. Ale stále sú to len neživé VECI. 

 Občas sa nájdu "Fénixovia".

Nemajú city ani emócie. Aj pri urbexoch sa občas stretávam s pokusmi o "vstávanie z popola". Veľmi držím palce napríklad novým majiteľom požiarmi zdevastovaného  zámku Kunerad. Boli sme tam dvakrát. Prvýkrát nič nenasvedčovalo zastaveniu skazy, druhýkrát už tam panoval čulý ruch. 

 

Alebo Chata na Ostrom (nebola samostatným urbexom, boli ste so mnou na nej v Čiernych teniskách).Dlho bola opustená. Toto leto už majitelia otvorili reštauráciu, pri rozhovore naznačili, že by radi spustili aj ubytovaciu časť. Našťastie ju dokázali uchrániť pred zničením, takže náklady na obnovenie prevádzky by nemali byť astronomické. Skôr mám obavy, že ich plány stopne táto doba, neprajúca a ničiaca aj doteraz prosperujúce chaty a hotely. Ktoré sa plíživo zmenia na ďalšie Černobyle. Ako ľudia v hororoch na zombie...  

 

No ale vráťme sa na začiatok. 

Nové auto zostarlo a čaká ho neodvratný koniec. Nie všetky stroje majú šancu ako tanky zo Svidníka.  

 

Viem, že stroje nemajú city. Ale nevdojak  dlhšie sledujem aj Vám už povedomú Hondu (napriek gramatike i svojim zásadám ju píšem s veľkým H).  Lebo mám pocit, že trpí. A je veľmi smutná. V urbexoch bola už dvakrát, dnes som ju pri tankovaní zbadal znova. Tak som cvakol...  Pozrite si v skratke jej príbeh od júla dodnes.  Prvýkrát som Hondu zverejnil 17. júla 2020 ako "bonus" pri objektoch z Makova.

 

Následne, 24. októbra 2020 sme ju videli v rámciAutosalónu METRO-vrakov.

 

No afotografie z dneška - 21. november 2020

Nuž, pôjdem pozrieť pred Vianocami.Či tam ešte Honda bude....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Ak by sa Fico a Pellegrini chceli vrátiť, nerobili by to lepšie (píše Samo Marec)

Nikam sme sa nepohli, len sa všetci dohádali.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič vyhral na celej čiare

Čo si premiér odmakal, dostal Pellegrini zadarmo.


Už ste čítali?