Kraj, kde nič nie je IX. Červený Kláštor a Dunajec.

Autor: Miroslav Galovič | 15.11.2020 o 21:25 | Karma článku: 4,89 | Prečítané:  491x

Na tieto krásne končiny mám dvojité spomienky z detstva. Nesúvisí to s mojim súčasným "dvojitým videním". Hovorím o mojom detstve a detstve mojich ratolestí. V rámci toho môjho šlo o "stanovačky" s rodičmi a "strýkovcami".

Tri či štyri roky po sebe sme spolu absolvovali "východovodný triumvirát" Päť dní Šírava, päť dní Domaša, tri dni Dunajec. Priehrady v pohode, ľadová voda Dunajca ako skúška odvahy a otužilosti. S bratrancom sme  "ilegálne" plávali do Poľska, odhadli polovicu šírky rieky a šprintom nazad, aby sme nedostali kŕče...

Jeden rok bolo počasie ako na chalupe u Kemrů ("chčije a chčije"), všetci to vzdali a odchádzali, len my optimisti sme čakali na zázrak. Vytláčali sme s bahnitého terénu všetky tie vtedajšie limuzíny, embéčky, moskviče, trabanty, wartburgy. Až na konci sme zistili, že naše bordové žiguláčky už nemá kto vytlačiť...

To boli ešte časy, keď sa ma ceste bežne čakalo aj 20 minút, kým prejde stádo kráv, či vlieklo sa za "KoKom" (kolónou kombajnov). A vodiči rovnakých značiek a farieb si kolegiálne blikali na pozdrav, pravda, pri našej bordovej "dvojkolóne" musel protivodič prekvapene bliknúť dvakrát :-).

No a potom na prelome tisícročí sme s mojimi ratolesťami ešte jednociferného veku absolvovali cyklotúru. S troma defektami, kedy som pobehoval ako molekula v reakcii, pretože som postupne prenášal tri bicykle. Ale všetko sme nejako zvládli aj napriek dažďu, ktorý nás zastihol. Deti dostali v cieli za odmenu sľúbené nanuky (nevadilo, že boli premočené) a mokrý tata z oboch strán si vychutnal zlatisté spenené. A rýchlo do sucha, vychutnať horúci voňavý čaj a rýchlo pod teplé paplóny ...

No ale poďme do súčasnosti.  Pozrime sa, kde sme sa to vlastne ocitli.

Viacerí viete, boli ste už na prehliadke penziónu Smerdžonka.

Popravde, netušil som, že kapacita hostí je viac ako 2250 :-).

Asi nielen ja som mal už urbexový "absťák".

Dnes to už bude o prírode, športe, histórii a kultúroe. Všetko bude ako má byť. Teda snáď.

 

 

Pieninský národný park. 

Nebudem vymýšľať teplú vodu, pomôžem si wikipédiou

Záujemcovia (nielen) tam nájdu fúru ďalších informácií a zaujímavostí o tomto nádhernom kraji. 

Pieninský národný park (skr. PIENAP) je národný park na severnom Slovensku. Nachádza sa v západných Pieninách pri hranici s Poľskom. Je to najmenší národný park na Slovensku, jeho rozloha je 37,5 km² a ochranné pásmo 224,44 km².

Názov dostal podľa pohoria Pieniny, ktoré sú geologicky samostatným celkom a jediným samostatným pohorím, ktoré je tvorené bradlovým pásmom.

Našim cieľom bol výstup na Tri koruny, poľsky Trzy korony (982 m n. m.). A tiež Sokolica (747 m n. m.), lenže to sme zistili až neskôr. Mňa osobne prekvapilo, že tak majestátne pôsobiace kopce nemajú ani 1000 metrov. 

Výstup na Tri koruny

Vybrali sme sa skoro ráno, Päť človekov a jedna beštyja. Lenže UPS. Pred nástupom na chodník sme zbadali značky. Červeným preškrtnutá beštyja... Ešte sme si to šli overiť, ale potvrdili sa naše obavy. Psa vziať nemôžeme. Ale samého ho tu nechať tiež nie. Holt, niekto sa musí obetovať. Hádajte kto...

A tak, namiesto túry, naša dvojka sa pobrala smerom k rieke. Cestou sme šli okolo vyzdobeného svadobného domu.

Z možných riešení, ako využiť náhle časové okno, vyhrala hodinová prechádzka so zisťovaním možností zajtrajšieho raftu či pltí (nakoniec zvíťazil raft. Jednak sa nám v týchto koronačasoch nepozdávali ľudia sediaci na pltiach "telo na telo", drvivá väčšina navyše bez rúšok, druhak s raftom sme páni svojho času a aj beštyja je už skúsený vodák, splavovala s nami niekoľkokrát Váh či Oravu, ba aj na kanojke Vltavu).

No a zvyšok času "veget" na brehu rieky so striedavým osviežovaním sa vo vode.

Zvyšok výpravy sa časom rozdelil. Keďže výstup bol ako na Václaváku, na vrchol Troch korún sa čakalo vyše hodiny. Čo sa nepozdávalo polovičke výpravy a pobrala sa radšej na Sokolicu.

Lenže došlo ku komunikačnému šumu. Totiž s rozdelením výpravy sa pôvodne nepočítalo a zásoby v rupsakoch neboli rozdelené rovnomerne. Na zostupe všetkých zastihol lejak, a všetky pršiplášte mala jedna polovička výpravy. Lenže ktovie prečo si myslela, že ich má ta druhá. Takže do nitky zmokli všetci... (okrem dvojky, ktorá ušla z brehu do najbližšej krčmy...)

Dunajec a rafting.

Nadpis prehodíme. Najprv si zraftujeme, potom si niečo o rieke povieme. Náš raft práve doviezli.

Raftujem, raftuješ, raftuje. Skrátka raftujeme.

Chvíľu svoj raft prenášame po ceste, následne schádzame do vody. Začíname sa koordinovať. Napriek určitým obavám celý splav prebehol bez výrazných problémov. Raz sme uviazli na plytčine, chvíľu nám trvalo, kým sme si uvedomili, že vlastne stojíme. Lebo rieka tiekla a subjektívny pocit bol, že ideme aj my. Len nejak podozrivo okolo nás frčali iné rafty a plte.

Ale čoskoro sme sa oslobodili a vychutnávali si krajinu pred sebou i na brehoch.

V cieli cesty dobre padlo osvieženie. Privítal nás štýlový pltník, aj keď sme jeho službami pohrdli.

Tiež nás lákal odvoz konským záprahom.

Odolali sme, zvolili sme prechádzku popri Dunajci, ktorá končila už sa súmraku. A neľutovali sme, naskytli sa nám krásne výhľady na rieku. Ponúknem ich aj vám, popri tom si niečo povieme aj o Dunajci.

 

Dunajec.

Dunajec je hraničná rieka ležiaca na hranici Poľska a Slovenska. Je to pravostranný prítok Visly. Územím Slovenska preteká v dĺžke 17 km, vytvára slovensko-poľskú štátnu hranicu od Lysej nad Dunajcom po Lesnicu.

Dunajec vytvára niekoľko meandrov s prístaviskom pltí, priberá niekoľko prítokov, pri obci Majere vytvára veľký riečny ostrov.  Za obcou Červený Kláštor sa veľkým meandrom  zarezáva do bradlového masívu Troch korún, symbolu Pienín, pričom utvára výraznú tiesňavu Prielom Dunajca.  

Od roku 1920 tvorí hraničnú čiaru slovensko-poľských hraníc od Lysej nad Dunajcom po Lesnický potok v dĺžke 17 km. Dunajec je typickou horskou riekou s premenlivým vodným stavom. Patrí medzi najčistejšie rieky strednej Európy.

Takže športová časť je za nami. Telá dostali zabrať (niektoré viac, iné menej), teraz nás čáká osvieženie pre dušu.

 

Národná kultúrna pamiatka Kláštor kartuziánov - Múzeum Červený Kláštor. 

V ďalšom texte budú použité informácie z internetových zdrojov:

stránka Múzea Červený Kláštor

stránka tatryspispieniny.sk

Múzeum a stručná história Zamaguria.

Základným poslaním múzea je využívať a sprístupňovať zbierkové predmety a dokumentárne a archívne materiály viažuce sa k histórii, pôsobeniu a hmotnému a duchovnému posolstvu Kláštora kartuziánov v obci Červený Kláštor a v sídelnom regióne Horného Spiša - Zamaguria. 

Tento kraj je príznačný svojou malebnou krajinou so zachovalou ľudovou architektúrou. Osídlenie Zamaguria prebiehalo v 13. - 16. storočí, tzv. šoltýskou kolonizáciou na nemeckom, neskôr aj na valašskom práve. S valašskou kolonizáciou prišli do Zamaguria Rusíni a s kopaničiarskou podhalanskí a pieninskí gorali. Po stáročia ho obývali príslušníci viacerých národov a národností (Slováci, Nemci, Poliaci, Rusíni, Židia), tiež z náboženského hľadiska možno hovoriť o rôznorodosti. 

Základným zdrojom obživy miestnych obyvateľov v minulosti, bolo roľníctvo, pastierstvo, drevorubačstvo. Ťažké životné podmienky viedli často k vysťahovalectvu.

 

Kláštor kartuziánov. Exteriéry.

Kláštor kartuziánov bol neskôr obývaný aj kalmadulskými mníchmi, ktorí sa tu usadili  v 18. storočí. Prípravy na výstavbu kláštora začali okolo roku 1320 a výstavba trvala niekoľkých desaťročí. Pre obyvateľov Červeného Kláštora bolo spravovanie opátstva kamaldulmi vnímané pozitívne.

Než pôjdeme ďalej, poďme si pozrieť exteriéry zvonka.

 

Mnísi dodržiavali prísny sľub mlčanlivosti a viditeľným prínosom pre široké okolie bolo spravovanie lekárne. Lieky vyrobené v kláštore boli vyhľadávané aj za hranicami krajiny. Azda najznámejším správcom lekárne bol brat Cyprián. Lekáreň pozdvihol na takú vysokú úroveň, až sa dostala do povedomia celého Uhorska. 

V prehliadke okračujeme interiérmi "zvnútra" (za múrmi kláštora)

Fráter Cyprián

V lekárstve a prírodných vedách vynikal legendárny fráter Cyprián - vlastným menom Franz Ignatz Jäschke. Narodil sa v rodine krajčíra 28. júla 1724 v Polkoviciach v nemeckom Sliezsku (dnes časť Poľska). Študoval vo Wroclawi. Na svoju dobu bol všestranne vzdelaný muž. Zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, ale aj mechanikou a kozmológiou. 

Žil vo viacerých kláštoroch, do Červeného kláštora prišiel ako skúsený liečiteľ-lekár, lekárnik a botanik v roku 1756, kde žil až do konca svojho života, do roku 1775.

Kamalduli zriadili na prvom poschodí konventu lekáreň. Cyprián sa stal po príchode jej správcom, bol ním až do svojej smrti. 

Liečil odvarmi z bylín, tinktúrami, čajmi, vedel výborne naprávať zlomeniny a púšťať žilou. Jeho zásluhou sa kláštorná lekáreň stala známou v širokom okolí.

Pozrime ešte v rámci našej prehliadky, kde sa všade aj dnes pestujú bylinky.

Motto frátra Cypriána:

Rastlina ni korenie nič nezmôže

ak Boha nevzývaš zo srdca.

Kde boh prírode nepomôže,

tam je zbytočná každá práca.

 

Kláštor kartuziánov. Interiéry.

Samozrejme, v interiéri nemôžeme prehliadnuť sakrálne priestory a predmety.

Herbár (ešte stále Cyprián)

Cypriánovým celoživotným dielom je Herbár z roku 1766. Je to vzácne dielo - rarita. Kniha je viazaná v tmavej koži s rozmermi 39 x23x10 cm.  Celkovo herbár obsahuje 283 exemplárov. Pri každej z nich je uvedený názov po latinsky, nemecky, grécky poľsky a slovensky.

V druhej časti Cyprián zaznamenal svoje poznatky o chorobách a svoje postupy pri ich prekonávaní.

Pozrieme sa teraz, ako žili mnísi v kláštore. Nebudú chýbať ani bylinky.

Legenda o frátrovi Cypriánovi

Keďže v tajomstvách zeme sa už vyznal, lákal ho vesmír. Pri zbieraní liečivých bylín, v prekrásnej pieninskej prírode, pozoroval orla a veľmi mu závidel ako sa vznáša do výšin. Rozhodol sa skonštruovať lietajúci stroj, na ktorom by mohol vyletieť vyššie ako operenci, aby tak spoznal záhady nedostupné ostatným smrteľníkom. Po zostrojení klzáka vzlietol z Troch korún a na čarovných krídlach, poháňaný láskou ku švárnej pastierke letel tak vysoko, že anjel zazrel jeho zrkadlový obraz až na dne plesa Morskie oko v poľských Tatrách a zrazil ho bleskom na zem. Na tomto mieste vyrástla skala-veža a tá sa dodnes nazýva Mních.

Život frátra Cypriána s dôrazom na legendu bol v roku 2010 sfilmovaný.

Na záver si teda dáme obrázok, ktorý spája obe osudné miesta. Kláštor aj Tri koruny.

 

Nabudúce:

V rámci tripu budeme pokračovať vStarej Ľubovni, Najprv hrad, následne skanzen.

 

Ale možno medzitým príde prekvapenie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Po Haščákovi môže prísť na rad Fico

Haščákovi hrozí 20 rokov za mrežami.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

S Haščákom v pyžame

Keby zaspieval, zničí nielen milovníka koly, ale aj povesť bývalých reformných strán.


Už ste čítali?