Kraj, kde nič nie je V. (ups). Hrad Zborov (ups, ups...)

Autor: Miroslav Galovič | 25.10.2020 o 15:52 | (upravené 25.10.2020 o 16:26) Karma článku: 4,63 | Prečítané:  555x

To trojité ups si zatiaľ nevšímajte.  Vyjasní sa na konci (bič plieska). Dávno sme neboli v Kraji, kde nič nie je. Naposledy koncom septembra vo svidníckom skanzene. Ono to čiastočne má svoju logiku.

Keď tam nič nie je, prečo by sme tam mali byť akurát my, všakáno..

No ale sme tu a vyrážame. 

Náš štart je bardejovská časť Dlhá Lúka, náš cieľ je hrad Zborov.

Teda jeho zrúcanina, ak mám dobré informácie. A v tom môže byť problém, lebo kto už sa v tých informáciách dnes má vyznať. 

Mám veriť Igorovi, čo káže nosiť rúško a chodiť sto metrov za psom, alebo Igorovi, ktorý sa stal z vegetariána epidemiológom a vraví, že stačí ústna voda. 

A ako mám chápať, že Marián ochorel na chorobu, ktorú popiera? A dajú nám tie čípy či nie? Však ja som nie proti, aj môj pes ho má a keby sa mi stratil, podľa čipu mi ho vrátia. A takto by to mohlo fungovať aj naopak. Aj muži mají své dny... 

Ale tu sa musím stopnúť sám seba sa. Lebo skôr, ako stihne byť diskusia mimo témy, stihne to samotný blog. 

Takže. Jedno augustové ráno vyrážame z Dlhej Lúky. Čaká nás dlhá cesta. 

Dočkať... 

Alebo že by nie??? 

Hneď ako sme prešli mostík, črtá sa pred nami silueta hradu. 

Ospravedlňujem sa cteným čitateľom, naša dnešná vychádzka (a tým pádom aj článok) bude krátka (ešteže som filozofoval o tých igormáciách).

Aspoň vám urobím zo tri fotečky hradu. Je pekný, béžovo modrý, bohato presklený, v komnate je mramorová podlaha a voľajaký krbčičotoje... Ale nemala to byť zrúcanina? Jáj, je to OK, už vidím tie polámané kachličky. 

Však sa pokochajte:

(hej vy tam, prestaňte! Hovorím po slovensky, nie po poľsky!) 

Tak môžeme sa vrátiť. 

Čo vravíte? 

AKÁ CEDUĽKA??? 

Upss.... 

Minerálny prameň. 

Nevadí, hodím ho do urbexov. 

Čo zase máte? 

Jáj, že on nechátra, ale sa renovuje. Šikovní títo lúčni ľudkovia. 

No tak ideme ďalej. Henoľaľa čosi visí na strome. 

(Chvíľu budem nespisovnô. Abi mi tu domáci ňerozumeli a furt nepinadaľi.)

Výborne. Už nezblúdimô. Aj siľueta pekne znázornená, aj džípíjes jedna a pol kiľometra, ba aj šípôčka (trocha ma mätie to na konci zahnutô, ale šak aj turistická značka. Bieložltobiela. Dobrô bude. 

"Veď mně dál, cesto má, 

stovky mil, stovky mil

lásko mně ubýva sil

poněváč mně už není dvacet let" 

(nechcite po mně zdroj. 

Ledva šlapem jak Zmožený Tučný Bobek...) 

Ten kilometerapol ubehol ako voda. Ábo ako pjesok, pokiaľ ste zo rosprávkovej krajiny, kde sypkô tečie a tekutô sa sype. Jój, nechceu by ja tam v šenku trúnok popíjať. Teda posýpať. 

Aľe hrad už sa pred nama vypína v plnej kráse. 

Čože? 

Upsss... 

(nárečia nepomohlo. Furt pindajú. Čouš). 

Koniec nárečovieho oblôčike. 

 

"Veď mně dál, cesto má, 

stovky mil, stovky mil

lásko mně ubýva sil

poněváč mně už není ani třicetpět. " 

Tá cesta nie je obzvlášť pestrá. Ba skôr jednotvárna. No dobre, zjednáme dvojtvárnu. Ďaleko v lese vidíme piknikové sedenie. Praktické. Prizúmujem vám ho. Lebo keby som chcel k nemu blízko, krky nohy si dolámem. Aaha. Lesná galéria. Tutoľa na kmeni stromu. 

Pridávam tretiu tvár. 

 

"Veď mně dál, cesto má, 

stovky mil, stovky mil

lásko mně ubýva sil

poněváč mně už není padesát" 

(už je to otravnô. Či?) 

Cesta stále ako by tým dvom z okna vypadla. Tretiu tvár beriem späť. Alespoň že výhĺady. A zelené! Vesmír sa fláka.

Ale tamtoľaľa sa čosi črtá. Jasná silueta ako z tej stromovej džípiesky. Nech mi nikto nevraví, že to nie je on, vytúžený Zborov!! 

Veď posúďte sami, aký je krásne zborený! Spĺňa všetky parametre zrúcaniny. Či? 

Upsss... 

(zasa mohol by to byť hrad. Veď naša hradologička Irenka našla ešte v  Košeci aj celkom neviditeľný. Dvadsať rokov som v tých končinách býval a nenašiel som ho. Možno to ale bude tým, že som ho nehľadal. A nehľadal som ho preto, že som o ňom netušil). 

Ale o Zborove tuším a hľadám ho. 

"Veď mně dál, cesto má, 

stovky mil, stovky mil

lásko mně ubýva sil

poněváč mně už je šedesát" 

(podľa číslovky asi tušíte, že cesta pomaly končí). 

Stará známa felda s reťazami. A starý neznámy rytier. 

Tak hádam konečne v cieli. 

Ale dočkať! Sa tu stavia či búra? 

Všetko je vysvetlené. 

Stavia sa, ale tak, aby to vyzeralo stále ako zbúrané.

Je to dlhodobý projekt. A hlavne funguje. Pracovalo sa o 106. Felda s reťazami zrejme patrí niektorým robotníkom.

Neviem ako vy, ale ja som groggy. 

S vašim dovolením, prehliadku hradu absolvujeme v ďalšom blogu. Už serióznom a bez ups ups (myslím, že nemusím vysvetľovať význam. ) 

Ešte vám dám v rámci dištančného vzdelávania pár materiálov na samoštúdium, ktoré sú vystavené na nádvorí hradu.

Ale ešte predtým (možno dnes?) dám z príležitosti výročia VOSR malé Bilancova(nie)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Po Haščákovi môže prísť na rad Fico

Haščákovi hrozí 20 rokov za mrežami.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

S Haščákom v pyžame

Keby zaspieval, zničí nielen milovníka koly, ale aj povesť bývalých reformných strán.


Už ste čítali?