Rátanie kamalások. Dnes do jedna.

Autor: Miroslav Galovič | 23.10.2020 o 2:10 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  659x

Niekto zhora skríkol zhasni. Odtrhol mi lístok na sny. A ja predtým, ako zaspím, rátam svoje kamalásky... (Boris Filan)  

Prológ. Môj život s Palim.

Netajím, že Pali Hammel je moja srdcovka. Samozrejme aj s Dvornými textármi. Borisom Filanom a Kamilom Peterajom

Jeho hudba nás sprevádzala najmä v tínedžerských časoch. Netrpezlivo sme čakali na každý jeho nový album. Hráč s Učiteľkou tanca (až neskôr sme objavili ďalšie, menej známe skvosty na čele so Zimuškou či Blším trhom), Na druhom programe sna, nedocenené Stretnutie s tichom či Čas malín, unikátne LP, ktoré neobsahovalo titulnú skladbu (nevadilo, mali sme ju na malej platni, stačilo gramofón prepnúť na 45 otáčok). 

Nuž a Paliho muzika nás neopustila ani počas výšky, ba vlastne dodnes. A Dnes už viem, (že láska stráca dych, to sa stáva) že v jeho bohatej diskografii nájdem skladbu na každú životnú situáciu. Taký prierez životom a jeho etapami. 

O čom sníva lokomotíva, Čo sa stane keď ju pobozkám, Keď sa chlapec z detstva poberá, Čas malín, Kapitán Láska, Cesta nikam, Čistiareň citov až po Dnes už viem, Labutie piesne a Svet je vo finále. 

Ale najgeniálnejšia je Żivot je... 

"Keď už človek cíti, že je život v riti, útechu si nájde v dievčatách a pití (horšie je keď na to nemá peniaze, ešte horšie, ešte horšie keď už sa mu nechce...) 

Stará kôra suchý chlieb, popri ceste starí psi, je najvyšší čas sa už polepšiť.

Keď už človek cíti, že je život v riti, útechu si nájde v dievčatách a pití (horšie je keď na to nemá peniaze, a na koniec, to je bodka, keď už nevládze...)"

Ale boli časy, niekde v druhej tretine života, keď sa lámalo Milénium, keď to tak ešte nebolo. CD nosiče už prebrali štafetu od vinilov a vyšlo album s príznačným názvom 1999. A na ňom samé skvosty. Nielen už spomínaný Svet vo finále či Staré kone a nahé jazdkyne (dnes by nás už zaujali skôr tie kone).

Ale hlavne jedna ma zaujala.

"Niekto zhora skríkol zhasni

odtrhol mi lístok na sny

a ja predtým ako zaspím

rátam svoje kamalásky

 

Majú veľké múdre deti

pristanú im jemné vrásky

vedia prijímať smiešne kvety

sú to moje kamalásky." 

Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že aj táto mi vraví z duše. Urobil som si "súkromnú inventúru" a začal ich rátať.

A zamyslel sa hneď nad prvou. Bola vyše 20 rokov pred objavením samotného pojmu.

A zakladateľka neskoršieho "Cechu kamalások." 

Kamalásky presne vystihuje Pali. Ja len dodávam. Podmienkou členstva v Cechu je, že aj keď došlo niekedy k iskreniu, nikdy k ničomu nedošlo.

"Trochu menej ako lásky

Trochu viac jak kamarátky

Vďaka nim je život krásny

povedzme, že znesiteľný ..

 

Zo všetkých dní robia sviatky

sú to naše kamalásky.

kamakama, kamakama,

kamakamalásky."

Zuzka. 

Prvá kamaláska, čistá, nevinná a romantická.

Stratila sa mi skôr, než som jej stihol povedať, že je moja kamaláska. 

A ako by som aj mohol, sám som to zistil až o 20 rokov.

Ak dovolíte, podelím sa o spomienky.

(trošku budem "autoplagiátor". Tento príbeh som už rozprâval v rámci diskusie v mojom druhom blogu. Ale Zuzka si zaslúži vlastný priestor).

Odporúčam (ak ju teda máte) mať po ruke zelenú knižočku. Budem sa na ňu odvolávať. A vlastne ju aj trocha doplníme (ak ju nemáte, nevadí. Dá sa to čítať aj ako samostatný príbeh).

Tíško buďte, počúvajte...

* citované texty autora Borisa Filana: Kamalásky z albumu 1999;

Keď je život v... z albumu Život je...

Časť prvá. "Zuzička. Tanečnica z Lúčnice".

Prvá kamaláska.
Ešte z gymnázia. (Platonická láska. Paradoxne, z oboch strán. Ups, asi som prezradil viac, ako bolo treba.)

Nalistujte si zelenú knižku. Strany 65-66, kapitolka "Všetky moje lásky".
Konkrétnejšie, strana 66, od 7. riadku.
Že čo spätne trocha ľutujem.

V tejto časti vystupujú druháčky. Lidka a Zuzka. Spolužiačky (ako uvidíme neskôr, dôležitý fakt).

Lidka bola skôr "kama", ale ako sme sa dočítali, zvažoval som. Ustúpil som ale čunderparťákovi, "bezzubému"' Jarovi. Ako sa dočítame ďalej (spojler), u Lidky som asi predsa bol favorit ja. Ale vtedy už tu bola "Osudová".

Aj u Lidky som zvažoval "prijatie do Cechu kamalások". Pre a proti. Tesne "neprešla".
Vtedy som viac kládol dôraz na tu druhú časť názvu Cechu. Možno, keby som vtedy neustúpil Jarovi, mohlo sa to vyvinúť ináč...

Zuzka, Zuzička.

Knižka to zľahčuje ("Alebo folkloristka - tanečnica Zuzka...). Žiadne "alebo". Bola jasná "láska". Krásavica, "tanečnica z Lúčnice". Strapaté vlasy, trocha na chalana. Krásne zelené oči. A ten jej zvonivý smiech...
A ja nesmelý, po uši zamilovaný pako, ktorý nenabral odvahu...


Zuzku som prvýkrát "vážnejšie" zaregistroval niekedy na začiatku môjho štvrtáku. Ona bola druháčka. Bolo to na zimáku, verejné korčuľovanie. Niežeby som ju predtým nepoznal, ale tu ma zaujala. Bola tam so spolužiačkou Katkou, direktorovou dcérou.

Neposlušná ofina vykúkajúca spod čapice. Ladné pohyby, červené vyštípané líčka, žiarivý úsmev. A keď sa zasmiala nahlas, akoby sa rozozvučali malé zvončeky. Bláznili sa s Katkou, okolitý svet im bol ukradnutý.

Vrátane mňa, ktorý som sa odtrhol od partie chalanov a "nenápadne" krúžil v ich blízkosti. Snažiac sa zaujať svojim "korčuliarskym umením".
Aj som na chvíľu zaujal. Zdrbal som sa, keď frajersky korčuľujúc dozadu som dal "tesnotku" okolo nich dvoch a nevšimol si blízkosť mantinelu. Vtedy znova zazneli tie zvončeky. Nezneli však nejako extra zamilovane...

Začal som si ju viac všímať aj v škole. Bola predsedkyňou triedy, na stretnutia predsedov som občas chodil ako šéf školského časopisu.

Zvýšil som frekvenciu tých návštev. Akože nazbierať čerstvé informácie zo zväzáckeho života. Tak som si vymyslel takú rubriku. Že rozhovory s predsedami. Zuzka bola prvá (a vlastne aj posledná. Čoskoro časopis prevzala Lidka).

Skvele sme hodinku pokecali. Za prítomnosti kazeťáku. Ten bol zapnutý asi desať minút. Kým sme prebrali zväzácke formality.

A potom o živote. Že tancuje v súbore (prihrial som si folklórnu polievočku, však harmonikár. Toho času vo výslužbe).
O hudbe, literatúre, trocha aj o športe. Že sa chystá na klasickú jesennú turistiku, regionálnu tridsiatku. Aká náhoda, aj ja.

Na zaver sa krásne rozhorčila. Mali v triede tehotnú spolužiačku, škandál prepukol len nedávno. A tlaky z vedenia, nech nemravnica opustí školu...

Miki, nedalo by sa v časopise za ňu postaviť? Zuzi, kľudne to napíšem, ale viem, že to neprejde. Všetko cenzuruje direktorov zástupca. A časopis za chvíľu aj tak preberá Lidka. Však vieš, maturita za rohom.

Keď sme sa lúčili, bol som z nej celkom paf.

 

Časť druhá. "Turistika. Premárnená šanca".


Na "tridsiatku" nás zo školy šla cela skupinka. Držali sme sa "pokope", ja čírou náhodou stále poblíž Zuzky. A rozhovor zo školy plynul ďalej, akoby sme sa ani nerozišli, občas prerušený inými spolužiakmi. Zuzka nechodila do turistického krúžku (a trpákovi ani nenapadlo jej to navrhnúť, do júna bolo v pláne ešte dosť túr). Ja (trpák) ako skúsený turista som jej v ťažších úsekoch pomáhal (rúčka v ruke), dával som si bacha, aby som včas predbehol prípadnú konkurenciu "dobrovoľných horských záchranárov". Lebo sa mi zdalo, že zálusk na Zuzku si robí aj jeden prvák. Cha, že prvák! Trocha úcty k štvrtáckym šedinám


Zo tri razy, cez také bažiny, som ju vzal za ten štíhly pás a bažiny s ňou preskakoval. Pobavene sa smiala tými svojimi zvončekmi, a objala ma okolo krku. Bola tak blízko, že som cítil jej dych. A v jednej tej bažine sme sa na chvíľku tak "pritúlili", že som vnímal na hrudi jej prsia. Ale to som ju hneď "odložil", skoro priamo do tej bažiny. Lebo by určite "vnímala" aj ona mňa. Teda nie prsia, iné partie.
Vlastne som si pripadal ako na rande...


Vtedy som mal šancu.
Zuzi, a čo tak zajtra do kina.
Alebo.
Neskočíme po túre do cukrárne? Pozývam...
Alebo tak perspektívnejšie.
A nechceš chodiť do turistiku? Vidím, že ti to šlape (no dobre, tento kompliment by som asi pozmenil...) Je tam super, skvelá partia, uvediem ťa...

Prešvihol som si to. Nesmelý zamilovaný pako.

Aj naďalej sme sa v škole vídavali. Ahoj, ahoj. Ako? Skúšame novu chorošku... A ty? Normálka, matury. Neviem, kde mi hlava stojí. Tak čau. Maj sa...

Nie, keď som to nedal na túre, teraz už bez šancí. Naviac sa blížili maturity a medzi "rezignáciami" a nádejami na zmenu stavu platonickej lásky sa motali maturitné témy.

Po stužkovej som na Zuzku rezignoval už úplne. Nenabral som odvahu...

Máj.
Pre mňa to nebol "lásky čas".
Zmaturovali sme.
Blížili sa dozvuky.
A ja som bol čím ďalej tým viac presvedčený, že to skúsim s niektorou spolužiačkou.
Prosím, zelená knižka, strana 61.
Kapitola "Dozvuky..."
Alebo namiesto Milovníka Spovedníkom.
.....
Od maturity som Zuzku už videl len raz. Keď ma Lidka, už nová šéfredaktorka školského časopisu, nečakane pozvala na svoju stužkovú (!), zistila si u našich adresu na intrák.

To som už bol na výške, vtedy silne "zaláskovaný". Chemicka Ivana*. "Osudová."
Samozrejme, moju účasť na stužkovej som s Ivou prebral.
Nemala nič proti, smiala sa, nech sa idem zabaviť.

* Moja vtedajšia láska, Ivana, nepatrí do "Cechu", ale do "Zbierky bývalých lások" - ako inak, Hammel. Bizarná Zbierka, lebo Iva je tam sama, ale ako som už písal, bola "Osudová".

Nedopadlo, zbabral som to.
Spálil som ju v nezmyselnom ohni žiarlivosti. Ale s odstupom času si myslím, že sa to malo stať. Jednak som sa zo žiarlivosti navždy vyliečil, a jednak si myslím, že "osudové" ženy by si - asi?- muži nemali brať. Aj keď poznám jednu výnimku. O nej ale možno inokedy.

 

Časť tretia. "Ivana. Krátka exkurzia do Zbierky bývalých lások.
Ale potom rýchlo naspäť k Zuzke. Na stužkovú".


Ivana. Aj keď nie je kamaláska. Ale v tej "story" jasne vidieť, ako som vyrástol z "nesmelosti". Šiel som "po nej" priamo a bez ohľadov. Možno aj kvôli prešvihnutej šanci so Zuzkou...

Sľúbená exkurzia.

Ako som začal s Ivanou.
Stretli sme sa na letnej brigáde po prvom ročníku výšky. Devínska kobyla, úprava chodníkov, stavanie smerovníkov, obnova značiek...

Na prvý pohľad.
Hneď ako som ju zazrel.
Blaváčka, fyzikálna chémia. Nižšia, kratšie vlasy, strapatá, pomerne silné dioptrické okuliare. Neprvoplánová, nenápadná krása. Nedbala elegancia, štíhle nohy v kraťasoch, biele tričko. Pod nim nič (teda myslím podprsenku, ako niečo malé tam bolo :-).

Vravím, na prvý pohľad. "Osudová".
A poučený stredoškolskou nesmelosťou, na nič som nečakal. Druhy deň sme už boli na rande v kine...
Teda, ako neskôr vyšlo najavo, na rande som bol len ja. Ona to vtedy ešte tak nevnímala. Začala so mnou "randiť" až o týždeň :-), kedy ja som už "fičal" na plne kôstky...

Na brigáde bol aj jej spolužiak Juraj.
Na tu konkrétnu šiel len kvôli nej.
Už rok bol beznádejne zamilovaný. Nesmelý nerozhodný trpák. A potom príde Miki z malého mesta a všetko je za prvý deň brigády na Tríbeči (pravda, Tríbeč vtedy ešte nebol taký slávny).

A viete čo bolo najbizarnejšie? Namiesto toho, aby si to so mnou skúsil "po chlapsky", normálne, keď sme boli sami, sa zrútil.
S plačom sa mi vyspovedal na ramene. Ty kks, už aj chalani??
(ešte naposledy zelená knižka. Znova strana 61).

Dal som mu rozhrešenie. A ďalej som randil...Chvíľku ešte nevedomky sám, ale čoskoro sa už pridala aj Ivana :-)

Bolo to ako vo sne. Šlo to pomaly, ale krásne. (Neskôr sa mi priznala, že u nej to nebol "prvý pohľad". Však sa nedivím, silné dioptrie. Skôr akási zvedavosť. A tiež sa chcela zbaviť Juraja.
A že nikdy neverila, že sa dá zamilovať "postupne"...).

Začali sme spolu tráviť čas.
Kino, divadlo, výlety do prírody.
Nesmelé "za ruky" v kine.
Potom prvé bozky.
Opatrne dotyky pod tým tričkom.

A raz, u nej, boli sme sami.
A všimol som si rozopnutý zips na rifliach.
Signály z oka do mozgu. Hormóny na povel...

Ups, trocha som sa zatúlal.
Čiže ako som sa zoznámil s mojou "Osudovou", už viete. Ďalej je to už iný príbeh...

....

Ale naspäť k Zuzke.

Zuzka, Zuzička...
Zjavenie na stužkovej.
Aj keď som vedel, že tam bude.
Skutočnosť mi ale vyrazila dych...

(Zuzka tiež mala na stužkovej partnera, ale nezdalo sa mi, že by bolo medzi nimi niečo viac).

Priznám sa, bol som ohúrený. Za dva roky, čo som ju nevidel, neuveriteľne skrásnela (pred dvoma rokmi, platonicky zamilovaný, by som prisahal, že sa to už nedá).
Vlasy nechala podrásť a teraz ich mala vyčesané dohora, čím dali vyniknúť krásnej labutej šiji. Tvárička jemne nalíčená, fialové očné tiene a ladiaci rúž (wau).

Ale najmä postava (dvakrát wauuu).
Vtedy na turistike ešte taký prechod od "káčatka" k labuti, teraz labutia kráľovná. Stále štíhla, ale za dva roky "zoženštela", nabrala tie oblejšie krivky.

A tie krásne tmavofialové šaty, ktoré tak rafinovane zahaľovali a zároveň odkrývali jej vnady ako v tej rozprávke (ani nahá, ani oblečená...).

Môj Bože, a jej prsia, (ktoré ma na turistike tak vzrušili, a to bola vo vetrovke a ešte trocha dieťa), sú teraz ňadrá bohyne, odhalené práve tak, aby si prišli na svoje oči aj predstavivosť, tá moja zvlášť...
A tie nôžky, jednu tak hriešne odhaľoval na boku šiat odvážny "rázporok"...)

 

Časť štvrtá. Záverečná. "Ešte stále stužková.

A potom sa mi stratila na Tríbeči..."


Bohyňa Zuzka.
Ten obraz vidím aj dnes...

Hoci som bol vtedy po uši do "Osudovej", zo Zuzky som bol mimo.
Keby to nebolo až "po uši", neviem, asi by som niečo podnikol. Bez ohľadu na Ivanu, Lidku, bez ohľadu na Zuzkinho partnera.
Presne, ako pri "Osudovej"...

Lenže bol som až po tie moje "lopúchy".
A Zuzku som sa prinútil vnímať ako umelecké dielo. Krásny obraz v galérii...

(keď som tak neskôr uvažoval, už po rozchode s "Osudovou" a nezaujato, musel som skonštatovať, že Ivana bola oproti Zuzke taká obyčajná sivá myška)

So Zuzkou sme sa na stužkovej pozdravili a prehodili pár slov, dali v rámci večera jeden tanec.

(Oh, Main Gott, zasa dotyk jej pŕs a vzbura v mojich dolných partiách, ani tie zamilovane uši tomu nedokázali zabrániť...)

Lidka vtedy tancovala s triednym, ináč som sa venoval samozrejme jej.
...
Odvtedy som Zuzku nevidel.
Ale asi o rok (to už moja "osudová" zhorela a bol som single) som sa stretol s bývalým spolužiakom z C-éčky Mirom, veľmi nadaný huslista. A medzi rečou sa ma spýtal, či som mal na gympli niečo so Zuzkou K.

Úplne som zmeravel. O mojej platonickej láske k Zuzke som nepovedal nikdy nikomu!!! A z tej jednej turistiky ťažko bolo niečo vyvodzovať. A Mira si nepamätám, že by tam bol s nami...

A z jeho slov som ostal úplne paralyzovaný.

Nezmohol som sa na súvislú vetu.

Vysvitlo, že Zuzka bola do mňa počas gympla zaľúbená. Aleže vraj tiež až po ušká. Malé, krásne vytvarované...

Zverila sa kamoške zo súboru (určite diskrétne :-) a tá, keďže vtedy chodila s Mirom, to povedala jemu.

On mne nič, zase vtedy sme neboli žiadni extra kamoši na nejaké dôvernosti.

Dnes to vidím už inak, však "druháčka do štvrtáka" (možno už "prváčka do tretiaka"), navyše celkom "k svetu". Navonok suverénny sveták, vnútri nesmelý romantik.
Či vlastne pako. Strašný a totálny.

Zuzka nevyslala žiadny signál. Či?
(A čo tá turistika? Dnes si myslím, že vtedy práve "vysielala" úplne na maximum...Ale ja som bol slepý a ponorený do problému, aký signál mám vyslať ja... Tak sme to "presignalizovali"..)

V ten deň (a vlastne celý týždeň) som bol úplne mimo. Zvažoval som, kombinoval (v kombinovaní som vtedy ešte nebol v prvej lige).
Ako a kde by som Zuzku našiel.

Vzdal som to. Našu chvíľu sme prepásli. Stratila sa mi na Tríbeči (to pravda viem až dnes). Moja Zuzička...

(Vtedy mi už Všehomír chystal inú lásku, zasa chemičku. Kompenzoval mi moju antipatiu k chémii :-). S ktorou som už  34 rokov.).

Keď som o dosť neskôr založil "Cech kamalások", Zuzka sa stala prvou čestnou členkou. Zakladateľkou a predsedníčkou, ako vtedy v triede. Aj keď, nestihol som jej to povedat.

Veď Tríbeč...
 

To bol príbeh mojej prvej kamalásky. Venujem ho všetkým kamaláskam. V Cechu ich je viac, či niekedy napíšem aj o ďalších, neviem. Možno niekedy o poslednej...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Po Haščákovi môže prísť na rad Fico

Haščákovi hrozí 20 rokov za mrežami.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

S Haščákom v pyžame

Keby zaspieval, zničí nielen milovníka koly, ale aj povesť bývalých reformných strán.


Už ste čítali?