Kraj, kde nič nie je I. Dukla, vyhliadková veža a pamätník. A zájdeme aj do Hunkoviec.

Autor: Miroslav Galovič | 15.9.2020 o 20:02 | (upravené 16.9.2020 o 0:55) Karma článku: 6,41 | Prečítané:  1339x

Na chvíľu preruším putovanie po Slovenských Černobyľoch. Zásluhou situácie okolo Covidu nás v lete namiesto Chorvátska čakal trip do kraja, kde podľa bývalého premiéra nič nie je. Nuž, my sme získali iné skúsenosti.

Nie že by som východ Slovenska doteraz nenavštívil. Naopak.

Rannú mladosť som prežil v Tatranskej Polianke a prázdniny som leto čo leto trávil na Gemeri a Spiši u starých rodičov. Tieto končiny sme neskôr brázdili aj s mojimi vtedy školopovinnými deťmi, aby som im ukázal môj detský (k)raj. Spišský hrad, Levoča, Krásna Hôrka či Betliar. A tiež jaskynné svety  Domice, Dobšinskej ľadovej jaskyne, Gombaseku či svetovo jedinečnej Ochtinskej aragonitovej jaskyne.

Tatranské túry, keď nám výstup na Kriváň trval trocha dlhšie a my sme pri zotmievaní fúkali do píšťaliek, aby sme odplašili medvede. Alebo keď sme cestou na Kôprovský štít zmokli a premrzli na kosť. Nezabudnuteľné boli aj cyklotúry v Pieninách s troma defektmi, keď som behal ako kamzík hore dole a prenášal detské bicykle, až nás tiež nás chytil dážď. V Červenom Kláštore za odmenu čakali nanuky. A už v teple ubytovne niektorých aj pivo :-).

V neposlednom rade preliezanie rebríkov v  roklinách Slovenského raja, stúpačiek prielomu Hornádu či jedinečný Tomášovský výhľad. Keď sa v jednej doline po chodníku valil balvan a trafil ma do brucha. A predstava, čo sa mohlo stať, keby v rovnakej výške trafil do hlavičky niektoré z piatich detí, čo boli s nami...

Plus sme vtedy na východnom tripe  pridali prehliadku Košíc s večernými fontánami či striehli (a vystriehli) erupciu Herlianskeho gejzíru.

Lenže odvtedy už ubehol nejaký rôčik. Tak sme plní očakávania v jeden augustový deň nastúpili do auta. Ako "piati tankisti a pes" (pamätníci vojnových seriálov vedia :-). Veď trip ubehne rýchlo, keďže v kraji nič nie je...

Nuž, z toho "ničoho" mám plný mobil obrázkov. Postupne ich v trinástich častiach predstavím aj vám. Bude ešte aj štrnásta časť, ale tá sa už bude prelínať s Černobyľmi.

Začneme na Dukle. Keď už sme ako tí "tankisti" :-). Kde sa pred 75 rokmi odohrávali neľútostné boje...

Vyhliadková veža.

Faktografickú časť nasledujúceho textu som čerpal z webu Vojenského historického ústavu.

Veža sa nachádza v  priestore Duklianskeho priesmyku na slovensko-poľských hraniciach. Je z nej výhľad na široký priestor slovenského a poľského územia – dejiska bojov počas Karpatsko-duklianskej operácie. Bola sprístupnená verejnosti v roku 1974 pri príležitosti 30.výročia bojov o Duklu. Je vysoká 49 m a bola postavená na mieste pôvodnej drevenej vyhliadkovej veže z roku 1959 v blízkosti dočasnej pozorovateľne veliteľa 1.čs. armádneho zboru.

Interiér veže vhodne dopĺňajú umelecké diela akad. sochárov A. Račka, J. Koreňa a J. Kulicha. Exteriéru dominuje  Lipová ratolesť – symbol slovanskej vzájomnosti od akad. sochára F. Patočku.
 

Po zaparkovaní ako prvé ale zbadáme zvláštne súsošie a húfnicu.

Čoskoro okolo nás šplhá po ceste vojenský náklaďák. Kráčame za ním aj my, o chvíľu sa nám naskytne pohľad na majestátnu vežu.

Prichádzame k vchodu do expozície. Chvíľku organizujeme striedanie tankistov pri psovi, ktorý dnu nemôže (a ani nejaví záujem. Nervózny je iba z trhania svorky). Všimneme si lipovú ratolesť a báseň na tabuli a časť "svorky" sa presúva do interiéru.

Nasádzame si  "másečky" a vstupujeme dnu. Prízemie je zaplnené symbolmi bojov v Dukelskom priesmyku. Prehliadnite si ich spolu s nami.

Presúvame sa výťahom na vrch veže. Odkrýva sa nám široký výhľad na okolie. Môžeme porovnať s pohľadom spred 75-tich rokov.

Ešte sa striedame pri psisku, prehliadku absolvuje druhá časť svorky.

Po krátkom občerstvení sa presúvame k dominante národnej kultúrnej pamiatky - Pamätníku čs. armádneho zboru.

 

Dukla. Pamätník a pamätný cintorín.

Pamätník čs. armádneho zboru postavený v roku 1949 podľa architektonického návrhu Ing. arch. J. Grusa. Pamätník s obradnou sieňou je vysoký 28 metrov. Pri príležitosti 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie umiestnili v areáli umeleckú kópiu pôvodnej sochy čs. vojaka. Jej pôvodnú podobu stvárnil sochár J. A. Vítek.

Na kolonáde vedúcej k pamätníku sú umiestnené bronzové tabule, na ktorých sú vygravírované mená 1256 padlých vojakov – príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Súčasťou pamätníka je pamätný cintorín, kde je pochovaných 565 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie.

Po obvode cintorína sú umiestnené busty hrdinov Dukly. V roku 1961 bol pamätník vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Prehliadku začíname pri pamätníku, ktorý si obzeráme zo všetkých strán.

Prechádzame pamätným cintorínom. Vedie tu Aleja hrdinov s množstvom pomníkov.

Prichádzame ku krížu. V pozadí v polkruhu vidíme busty hrdinov Dukly.

Busty majú nielen generáli a maršáli, ale aj radoví vojaci.

Pomaly opúšťame areál. Pri východe nás ešte upútajú tabule s vygravírovanými menami padlých vojakov.

A už mimo areálu je na mieste, kde zahynul pri výbuchu míny generál Jaroslav Vedral - Sázavský pomník symbolizujúci puknuté srdce.

Nasadáme do auta a pokračujeme v dnešnej trase. Zastavujeme v dedinke Hunkovce. Najprv si prezeráme drevený kostolík. O tom ale v inom článku, bude kostolíkov viac. Končíme na parkovisku pred zvláštnym cintorínom.

 

Vojnový cintorín nemeckých vojakov v Hunkovciach.

Vstupná budova je z dreva. Plot okolo cintorína je pokrytý drevenými šindľami. Je postavený z miestnej bridlice.

Vojnový cintorín nemeckých vojakov v Hunkovciach pochádza z čias druhej svetovej vojny.

Na základe medzivládnej československo-nemeckej zmluvy  z roku 1992 ho nemecká súkromná humanitárna organizácia Ľudový zväz starostlivosti o nemecké vojnové hroby v roku 1994 znovu vybudovala. Roku 1995 bol vysvätený. Odpočíva tu takmer 3 100 nemeckých vojakov, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie.

Na hroboch sú umiestnené kríže s menami, údajmi a vojenskými hodnosťami.

Pre cintorín je príznačný centrálny kríž, ktorý stojí v mulde naplnenej vodou a zásobovanej z prameňa nachádzajúceho sa nad cintorínom. Odtiaľ steká voda žliabkom pozdĺž hlavného chodníka do jazierka pri vchode na cintorín a potom ďalej do odtoku.

V hornej časti cintorína sa nachádzajú tabule s menami padlých, ako aj Kniha pochovaných. A tiaž "tabuľa zmierenia".

Opúšťame tento zvláštny cintorín. A končíme aj dnešný deň tripu.

Ale ešte nie boje v tejto oblasti.

 

Nabudúce:

 

Navštívime Pamätník sovietskej armády vo Svidníku. Pozrieme si exponáty vojenskej techniky v exteriéroch múzea. A na záver sa prevezieme Údolím smrti, kde sú roztrúsené legendárne tanky T 34-85.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Pribudlo 265 prípadov, premiér avizuje zásadné rozhodnutia

Slovensko eviduje celkovo 9 343 prípadov nákazy koronavírusom.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Nech si vánok odnesie Mikasa

Nastal čas, aby Matovič vyvodil politickú zodpovednosť.


Už ste čítali?