Černobyľ na severe. Osvienčim (z čias, keď malo platiť „Arbeit macht frei“)

Autor: Miroslav Galovič | 24.8.2020 o 0:00 | (upravené 24.8.2020 o 21:30) Karma článku: 4,73 | Prečítané:  638x

Mám za sebou sériu trinástich článkov o tzv. slovenských Černobyľoch. Tento do aktuálnej série nepatrí. Po prvé, nie je slovenský, presunieme sa na sever. A po druhé, pojem Osvienčim (alebo Auschwitz) je starší ako Černobyľ.

Zhruba o 4 dekády. Teraz nemyslím pojmy v geografickom slova zmysle. Ale ich symbolický význam. Ktorý v oboch prípadoch predstavuje katastrofu, skazu. Pravda, svojimi  následkami neporovnateľnú.

Tento blog je venovaný koncentračným táborom v Osvienčime a susednej Brezinke. Známe sú aj ako Auschwitz I. a Auschwitz Birkenau (Auschwitz II). Mnohí väzni z týhto táborov odchádzali do nedaľekého pracovného tábora Auschwitz III v Monowiciach.

Nepôjde o historický exkurz, v tomto smere je na internete zdrojov dostatok. Ja spomeniem len stručné fakty, pričom budem čerpať najmä z wikipédie a stránky www.osviencim.sk.

Hlavne ale pôjde o sprostredkovanie mojich zážitkov a pocitov z návštevy týchto priestorov. Bol som tam v októbri minulého roka v rámci školského „teambuildingu“, ako sa tomu dnes moderne hovorí. Párkrát sa už schyľovalo v bývalej škole, že sa do Osvienčimu dostanem v rámci exkurzie so študentami, ale vždy šli prednostne triedni či dejepisári. Napokon takto to bolo možno lepšie, lebo som sa mohol naplno sústrediť bez toho, aby som stále sledoval žiakov a napomínal ich za nevhodné správanie. Podľa kolegýň s väčšinou problém nebol, atmosféra a videné skutočnosti ich pohltili, ale boli aj takí, čo si robili pri peciach v krematóriu selfíčka. Pravda, to nemuseli byť nutne iba študenti.

Ešte jedna  poznámka. Vtedy v októbri som nemal tušenie, že tieto fotografie a moje pocity a emócie budem niekedy niekde zverejňovať. Preto prosím o istú čitateľovu toleranciu k mojej pamäti pri istých nepresnostiach.

Nebudem sa venovať ani podmienkam návštevy či vstupnému, záujemcovia si to ľahko dohľadajú. Akurát môžem návštevu odporúčať. Stojí za to.

Presunieme sa v čase. Najprv do 11. októbra 2019. A neskôr do prvej polovice 40-tych rokov minulého storočia.

Cesta v autobuse ubehla v príjemnej a uvoľnenej atmosfére, ako sa na správny teambuilding patrí. Ja ako „novic“ a navyše jediný muž v autobuse som sa len utvrdil v tom, čo som sledoval prvý mesiac. Že som sa ocitol vo výbornom kolektíve.

Teraz už ale stojíme pred bránou s výrazným nápisom „Arbeit macht frei“. Práca oslobodzuje. Ale my dnes vieme, že to bolo úplne inak.

S nami útla sprievodkyňa, hovoriaca lámanou češtinou. Ale hlavne roztraseným plačlivým hlasom. Zdá sa, že hoci prehliadku absolvovala už mnohokrát, stále to rovnako prežíva. Prechádzame spomínanou bránou a ocitáme sa medzi fádnymi tehlovočervenými barakmi. Nebyť ostnatých drôtov a poznania zverstiev histórie týchto miest, vyzeralo by to na celkom príjemnú prechádzku.

Fakty.

Tábor Auschwitz I začali budovať v roku 1940. Prví ľudia do neho vstúpili 20. mája 1940.

Prvý veliteľ bol Rudolf Höss. V tábore bolo približne 13 000 až 16 000 väzňov. Pôvodne mal Auschwitz I. 22 budov, neskôr sa začal rozrastať. Väzni sa delili jednak podľa pohlavia (v roku 1942 boli ženy presunuté do Brezinky), či podľa národnosti. V zobrazenom baraku č. 24 boli napríklad sovietski zajatci.

Pôsobil tu aj neslávne známy lekár Jozef Mengele, Anjel smrti ktorému sa pripisuje priama zodpovednosť za smrť najmenej 400 000 obetí.

Tábor Auschwitz II - Birkenau (zdroj: wikipédia)

Bol zriadený roku 1941 asi 3 km od zajateckého tábora Auschwitz I v dedine Brzezinka. Bolo sem deportovaných približne 2,5 milióna ľudí. Asi 900 000 deportovaných hneď po príjazde poslali do plynových komôr alebo zastrelili; asi 200 000 zomrelo na následky chorôb, podvýživy, týrania, lekárskych pokusov alebo neskoršieho splynovania.

„Auschwitz“ sa stal symbolom holokaustu, genocídy asi 6 miliónov európskych Židov, ale aj ďalších obetí iných národností či homosexuálov  a ďalších „nepriateľov národného socializmu“. V roku 1979 bol koncentračný tábor zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kde sa paradoxne nachádzajú najmä krásne ľudské výtvory...

Celkový počet obetí, ktorí zahynuli v komplexe Auschwitz I a II sa uvádza medzi 1,1 až 1,5 milióna.

 

Deportácie do Osvienčimu zo Slovenska: (zdroj: wikipédia)

Celkovo bolo z územia dnešného  Slovenska deportovaných do Osvienčimu cca 65 700 osôb.  Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb. Z územia vtedajšieho Slovenska boli deportácie vykonané v troch etapách:

  1. etapa: marec až apríl 1942, deportovaní boli práceschopní muži a ženy, slobodní bez rodinných príslušníkov vo veku 16 až 35 rokov v celkovom počte asi 17 000 osôb.
  2. etapa: apríl až august 1942, rodiny a rodinní príslušníci z prvých transportov v počte asi 35 000 osôb.
  3. etapa: september až október 1944 (po vypuknutí SNP), slovenské rodiny po v počte asi 13 700 osôb.

Čo ma celkom desí, je doba kedy sa tieto zverstvá diali. Skončili cca 15 rokov pred mojim narodením. To je pre lepšiu predstavivosť doba od roku 2005 po dnešok. Myslíme si, že dnes už v civilizovanom svete také niečo nie je možné. Ale to sme si predsa mysleli aj začiatkom 90-tych rokov. A civilizáciu v bývalej Juhoslávii nikto nespochybňoval...

No ale dosť mojich úvah, poďme do priestorov tábora.

 

Prehliadka Auschwitz I.

Upozorňujem, že bude "pocitová", nie chronologická.

Už som spomínal, že návštevu všetkým odporúčam. Určité zážitky sa nedajú ani pri najlepšej snahe sprostredkovať.

Symboly nepredstaviteľných vecí, čo sa tu diali, ma sprevádzali na každom kroku. Či už je to maketa "vagónu smrti" alebo fotografia, kde pred zástupom ľudí sa neformálne bavia, smejú a fajčia dvaja nemeckí vojaci. Naozaj nevedeli, čo sa v tábore odohráva, alebo to vytesnili z hlavy? Či im to bolo jedno...

Čo bolo najdesivejšie?

Všetko...

Ale silný dojem zanechali vo mne najmä "absurdné zbierky", zhromaždené v samostatných zasklených miestnostiach. Každá z nich predstavuje konkrétny ľudský osud človeka. Aké asi mal plány, čo všetko by ho v živote čakalo...

Vlasy a koberce z nich, barle a protézy chorých, misky, hrnčeky, kefy, topánky a topánočky....

A kufre, košíky či tašky častokrát s menami a adresami, v ktorých si tí nešťastníci všetko priniesli. V nádeji, že sa na adresy uvedené na kufroch ešte vrátia...

A vôbec najhoršie boli exponáty detského oblečenia,

Čítal aj videl som Sophiinu voľbu Wiliama Styrona. Film so skvelou Meryl Streep (pričom nehýbalo veľa, aby rolu dostala Magda Vašáryová). Pre mňa niečo nepredstaviteľné...

Desivé boli aj fotografie väzňov. V jednom z barakov o ich boli plné chodby. Ako absurdné maturitné tablá. Smutné a neprítomné pohľady...

Meno, národnosť, dĺžka pobytu v tábore. Tá sa vzhľadom na podmienky pohybovala medzi pár týždňami až pár mesiacmi. Fotografie slúžili na vyhľadávanie prípadných utečencov. Neskôr sa prešlo na tetovanie čísiel, pretože podoby väzňov pri podvýžive a prežitých útrapách sa rýchlo menili.

Pokusov o útek úspešných veľa nebolo. Jedným z tých, čo sa im to podarilo, bol aj Slovák Rudolf Vrba. Svedectvo si možno prečítať v knižnom vydaní.

Jeden blok je zachovaný v pôvodnej podobe.

Spálňa s potrhanými slamníkmi, kde vzhľadom na počet spávali väzni na boku a  ak sa niektorý otočil, zobudil všetkých. Hygienické podmienky boli tiež otrasné.

Ale keď sa presunieme do Auschwitzu II, bude sa nám toto zdať priam luxus...

Táto umyvárka je naaranžovaná presne ako vtedy. Tu sa ženy umývali pred odchodom k "Stene smrti"...

No poďme na vzduch. Vnútri už je to príliš depresívne a ubíjajúce.

Lenže vonku to nebude o nič lepšie...

Tábor bol dokonale strážený. Či už zo strážnic, alebo ostnatým drôtom.

Pozrieme si ešte stenu smrti a pomedzi baráky sa presunieme k šibenici, kde bol popravený 16.4.1947 prvý veliteľ tábora Rudolf Höss.

 

Pred nami je jeden z najdesivejších priestorov.

Krematórium.

V tábore Auschwitz I sa najprv väzni popravovali zastrelením. Plynové komory prišli na rad až neskôr a k "dokonalosti" boli dotiahnuté v tábore Auschwitz II - Birkenau, kde boli až štyri krematóriá. Väzni šli do plynových komôr v domnení, že idú do spŕch. Dokonca fasovali aj mydlo...

Som fanúšik Stephena Kinga. A medzi  moje najobľúbenejšie diela od Kinga patrí Nadaný žiak. Tiež som ho čítal aj videl. Ide o príbeh zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Mladý tínedžer Todd náhodne objaví v susedstve hľadaného vojnového zločinca Kurta Dussandera, veliteľa niekoľkých koncentračných táborov. A začne ho vydierať. Nechce peniaze, chce počúvať podrobnosti, ako to vtedy bolo a čo sa v táboroch smrti dialo. Celý príbeh speje do absurdného morbídneho konca. King vynikajúco vystihol postupnú premenu Todda (ale aj Kurta) a ich absurdný vzťah akéhosi úchylného priateľstva bez možnosti úniku.

Nechcem spoilovať, odporúčam prečítať alebo vidieť. Práve popisované scény z plynových komôr sú jedny z najdesivejších...

Mimochodom, stvárnenie starého Nemca v podaní Iana McKellna je bravúrne. A mladý, len 16-ročný Brad Renfro ako nadaný žiak v ničom nezaostáva. Ťažko povedať, či ho nejako táto rola ovplyvnila, faktom je, že už v tomto veku bol zatknutý za držanie marihuany a kokaínu. Na šikmej ploche ostal a zomrel vo veku 25 rokov deň po alkoholickom záťahu s priateľmi...

 

Nuž ale to som trocha odbočil.

Mŕtvych z plynových komôr prevážali do krematória členovia tzv. Sonderkommanda. Boli to fyzicky disponovaní väzni, ktorí po čase boli zlikvidovaní a nahradení novými. Podrobne o práci tohoto komanda píše v autentických spomniemkach  Shlomo Venzia.

 

Tu naša prehliadka prvého tábora končí.

Nikomu z nás nie je do reči. Mlčky sa presúvame k druhému cieľu našej výpravy,

 

Prehliadka Auschwitz II. - Birkenau (nemecký názov Brezinky)

Pichádzame k vstupnej bráne so strážnou vežou. Vychádzame hore, z veže sú dobré výhľady na všetky strany.

Fakty (zdroj: www.osviencim.sk a wikipedia)

Komplex pozostával približne z 300 budov, z ktorých sa zachovalo len veľmi málo. Mal rozlohu asi 175 hektárov a naraz tu bolo väznených asi 100 000 ľudí. Boli tu kruté podmienky. Väzni tu trpeli nedostatkom vody. V komplexe bolo množstvo krýs a zlé hygienické podmienky pre život.

Väčšina ľudí, ktorí prišli do Auschwitz II. boli poslaní priamo do plynových komôr. Nachádzalo sa ich tu až 5.  Hneď ako ich zavreli do miestností im bol cez okná vhodený smrteľne nebezbečný plyn Cyklon B. Naraz dokázali zabiť niekoľko tisíc ľudí.

Tábor oslobodený 27. januára 1945. Vojaci našli v tábore už len 7600 preživších ľudí. Nacisti pred oslobodením tábora poslali viac než 58 000 ľudí na nútené práce do ríše,  väzňov, ktorí neboli schopní pochodu, začali urýchlene vraždiť.

Dodnes sa zachovalo 45 murovaných a 22 drevených barakov. Viditeľné sú aj zvyšky plynových komôr a kremačných jám pre pece. Dobové je aj oplotenie, komíny a základy zničených barakov. Dnes sú objekty koncentračného tábora KL Auschwitz I a II pamätníkom pripomínajúcim celému svetu zvrátenosť nacistického režimu a utrpenie miliónov nacistami prenasledovaných ľudí z celej Európy.

Podrobnejšie sme si prehliadli najbližší drevený barák. O jeho ochrane pred chladom či dažďom netreba hovoriť.

V ňom bolo ubytovaných cca 1000 až 1200 väzňov, na jednej z trojposchodových priční spalo 6+ až 10 ľudí. Betónové toalety používali 2 krát denne, aj to len na krátky vymedzený čas. Strava bola polievka, prakticky len voda s trochou hrachu či zeleniny. Za týchto podmienok pracovali 11 hodín denne 6 dní v týždni...

Naša exkurzia končí.

Mal by som teraz niečo duchaplné dodať na záver. Ale čo, aby to nevyznelo pateticky?

Neviem. Vo mne táto prehliadka zanechala hlboké zážitky a dojmy. Ktoré teraz pri písaní blogu skoro po roku opäť ožili.

Jedna vec je čítať. Druhá vidieť a prechádzať priestory, kde sa to dialo.

Ak ste tu ešte neboli, určite návštevu odporúčam.

* * * * *

Post scriptum o 21:30.

Táto časť pôvodne v blogu byť nemala.

Pri písaní tohto článku som pociťoval väčšiu trému a zodpovednosť ako pri predchádzajúcich. Vzhľadom na ťažkú tému mi písanie trvalo oveľa dlhšie. Pri spomienkach na návštevu Osvienčimu som opäť cítil tu ťaživú pochmúrnu atmosféru.

Článok som písal s pietou, pokorou a úctou k všetkým obetiam tých tragických čias.

Keďže som predtým dokončil sériu „slovenských Černobyľov“, použil som symbolické premostenie. Že Auschwitz aj Černobyľ a ich symbolický význam „v oboch prípadoch predstavuje katastrofu, skazu. Pravda, svojimi  následkami neporovnateľnú.“

Nuž, hneď prvý diskutér, Martin Droppa, ma obvinil zo znevažovania obetí holokaustu. Konkrétne: „Prirovnávať koncentračné tábory k jadrovej elektrárni - to chce skutočne kotlebovské "myslenie."

To samo o sebe nie je dôvod zasahovať do blogu. Každý má právo vysloviť svoj názor, ja som v diskusii odpovedal a vec som považoval za vybavenú.

Ale nastalo „čaro nechceného“.

Diskutér  "sommernahtstraum2" (pán Droppa nemá rád anonymné nicky, najradšej by ich zakázal, ale to rozoberiem v samostatnom blogu) objavil blog Martina Droppu v konkurenčnom denníku N.

Keď na link kliknete, nezbadáte nič podozrivé. Lenže ten blog ešte dopoludnia vyzeral inak.

Dám screeny výrezov oboch verzií, dopoludňajšej a aktuálnej. Také hádanky dávajú občas obrázkové týždenníky pod  titulkou „Nájdi 7 rozdielov“. Nuž, porovnajte:

 

 

 

Takže pointa.

Pán Droppa, ktorý mňa obvinil z „kotlebovského myslenia“ dal do svojho blogu fotografiu (našťastie vzorne ozdrojovanú) „vlasteneckého turistu“ v drese Slovenskej pospolitosti, takpovediac „Kotlebovho dieťaťa“.

To sú mi paradoxy.

 (Kto by nebol v obraze, čo je Slovenská pospolitosť, napovie wikipédia).

(pán Droppa nemá rád wikipédiu ako zdroj, to radšej neuviesť žiaden zdroj, ale to tiež v samostatnom blogu neskôr).

* * * * *

Dnes nenapíšem, čo a kedy nás čaká nabudúce. V každom prípade sa vrátime na Slovensko, konkrétne na jeho východ. Kde vraj nič nie je. Ešte pred konkrétnymi článkami dám stručný prehľad. Od Černobyľov si na čas oddýchneme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Pribudlo 265 prípadov, premiér avizuje zásadné rozhodnutia

Slovensko eviduje celkovo 9 343 prípadov nákazy koronavírusom.

Autorská strana Samuela Marca

Pán premiér, ľudia to nepokazili. Pokazili ste to vy (píše Samo Marec)

Mali ste jednu úlohu, tak na nás nekričte.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Nech si vánok odnesie Mikasa

Nastal čas, aby Matovič vyvodil politickú zodpovednosť.


Už ste čítali?