Ak ste v našich Černobyľoch prý raz, zaslúžite si vysvetlenie nadpisu blogu. Ostatných poprosím o trpezlivosť :-).
Černobyľ je pre mňa symbol katastrofy. Niečoho, čo nenávratne zaniká. Pričom nemám na mysli priamy akt explózie. Ale to, čo prišlo plíživo v ďalších rokoch. Pripjate s kolotočom či opustenými ulicami a rozpadajúcimi sa panelákmi.
Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
Ak chcete mať prehliadku areálu úplnú, nazrite aj do kaštieľa a nevynechajte aj nový pavilón.
Môžeme teda pokračovať. Práve som opustil nový pavilón a rozhliadam sa po parku. Podľa medializovaných informácií má cca 36 tisíc metrov štvorcových.
SVETLÁ RÁMP (PARDON, PARKU)
Niet pochýb, že park bol tunajším pacientom balzamom na dušu. Rovnako niet pochýb, že v najlepších časoch bolo oň príkladne postarané. Dnes už ostali len torzá antukových či kamenných chodníčkov. Park umožňoval aj večerné prechádzky, svedčia o tom lampy, ktoré lemujú niektoré chodníky. Žiaľ, už nevidomé.
ŽIVOT V PARKU
Ten spoločenský z čias, keď tu boli pacienti, už utíchol. Ten prirodzený pulzuje v plnej sile.
V takýchto prípadoch ma vždy napadnú slová jedného docenta z mojich vysokoškolských čias. Ochrana prírody je nezmysel. Príroda sa vie ochrániť sama. Človek by mal chrániť v prvom rade seba. Lebo prírode je ľahostajné, či tu človek je alebo nie. Pre ňu možno bude ľudstvo len takou epizódou, ako boli dinosaury. Rozdiel je len ten, že dinosaury sa nevykynožili sami. Ani človek by nemusel...
Prvé, čo v parku upúta, sú mohutné stromy. Taktiež bujná kvetena pod nimi. Kosa či kosačka sa tu už dávno neobjavila.
Mňa zaujalo aj murované "čudo" (vidíme ho na posledných dvoch fotografiách). Netuším, aký bol jeho účel a nezmúdrel som ani po nahliadnutí do jeho "útrob".
Okrem stromov, hlavne po okrajoch parku a pri plote, dominuje žihľavový prales. Miestami mi siaha až po plecia. Teraz naopak oceňujem svoj "kostolný outfit"*. V kraťasoch a tričku by to bolo horšie.
* areál som navštívil cestou z ďalšieho Černobyľu, kaštieľa v Kunerade. Bola to druhá expedícia, ktorá vznikla náhodne, bez prípravy materiálnej či "psychickej". Ak máte záujem, môžte si pozrieť inšpekciu rekonštrukčných prác na kunerádskom kaštieli (s prehliadkou neďalekej bývalej administratívnej budovy či "perníkovej chalúpky").
DREVENÝ PAVILÓN
Brodím sa vysokou žihľavou naspäť k drevenému pavilónu. Zboku je naukladané drevo, podobne ako pri murovanom pavilóne. Už ho nestihli spáliť a zrejme ani nestihnú.
Neviem, či v tejto budove tiež bývali pacienti, ale zrejme áno. Vchádzam dnu. Izieb tu je len pár, ale pôsobia na mňa obzvlášť neprívetivo a depresívne...
KAŠTIEĽ - POHĽADY Z PARKU
Nastal čas na návrat. Rozhodnem sa ešte podrobnejšie preskúmať kaštieľ zo zadnej strany. Najskôr trocha z diaľky.
Na a touto "žihlavovou stezkou" prejdeme bližšie.
V tejto časti kaštieľa nachádzam lešenie. Pravdepodobne je "zabudnuté", nemyslím, že sa tu v súčasnosti pracuje.
Hneď pod lešením objavím dvere. Sú trocha maskované prírodou. Po nahliadnutí dnu vidím zrejme časť pivnice. Teraz si spomínam, že kaštieľ je čiastočne podpivničený. Keď som bol vnútri, nenapadlo ma to. Ani som si nevšimol prístup do pivnice. Tu by sa dalo, je to síce dosť výškový rozdiel, ale dole je pristavená nejaká drevená konštrukcia. Ale po prechádzke parkom sa mi už´veľmi nechce, tak len urobím dve fotečky.
Prechádzam ďalej poza kaštieľ. Čoskoro objavujem ďalšie dvere. Tieto majú len chatrný "žihľavový alarm". Za nimi je malá miestnosť. Po oboch okrajoch sú klenby, tipol by som, že tu bývala kaplnka.
A to už je naozaj záver dnešného výletu. Obídem kaštieľ zľava a som opäť na nádvorí.
Už len prejsť dierou v plote, naštartovať auto a doma napraviť škody na "kostolnom" šatstve.
Čo vravíte?
Aha, ten zošit.
Máte pravdu, leží tu ako na dlani.
Nuž, nastal čas zistiť, či sa jedná o zlatý kliniec, alebo trpké sklamanie.
ZÁHADNÝ ZOŠIT
Naskytá sa niekoľko otázok.
Je to naozaj zošit, patriaci niektorému z pacientov?
Ak áno, je možné, že tu toľké roky vydržal na stolíku, odolal nástrahám počasia, dažďu, snehu, vetru... A ako je možné, že počkal na mňa a nikto z návštevníkov ho ešte nezobral?
Alebo ho tu niekto zo súčasnosti proste zabudol?
Je len jediné riešenie, ako to zistím. Beriem ho do rúk a začínam listovať.
Prvá strana je čístá. Tlačený nápis Oxford, vpravo vyblednutý nápis (DEVKA?) a silueta srdca.
V dolnej časti sa dočítame, že sa jedná o "Extra bílý a hladký papír. Vysoká gramáž dovoluje..." Už sa nedozvieme, čo dovoľuje. V tom rozrušení som to odfotil "šlendriánsky". Ale ako uvidíte za chvíľku, toto nie je najväčšia záhada...
Ďalšia stránka vyzerá, akoby sa nejaký študent pripravoval na skúšku z chémie. Chemické reakcie,oxidačné čísla, oxidácia, redukcia, vzorce, rovnice...
Ale v dolnej časti sa objavujú znepokojivé geometrické obrazce.
Netrpezlivo listujem ďalej.
Na ďalších stránkach už logika končí. Trojpísmenkové signály s korunkou, niečo ako šlabikár. Ale veľmi, veľmi divný.
Nie mama má Emu. Písmenká bez ladu a skladu. Ale aj známe RKI. Ale bez korunky.
Je to dielo toho istého človeka? Nezvládol chémiu? Alebo sa niekto iný proste len "vyhral"?
S divnými pocitmi listujem ďalej.
Naskytá sa mi pohľad na čudnú maľbu. Vyzerá to, akoby sa nejaký pestrofarebný obrázok vodovými farbami s kombináciou písmen "rozpil" na ďalšie strany. Pri listovaní ale neviem identifikovať originál. Všetko je rovnaké...
No a na konci zošita na mňa hľadí tvár....
Neviem, čo si o zošite mám myslieť.
Otázky z úvodu nemám vôbec zodpovedané.
Zošit vraciam na stôl. Je možné, že sa stratí. Už ale je zaznamenaný.
Moji predchodcovia našli v kaštieli rôzne artefakty, vrátane zdravotnej dokumentácie. Ja som nič také nevidel.
Priznám sa, že zošit vo mne vyvolal silnejšie emócie, ako zvyšok prehliadky. Či už je to starý originál alebo nejaký podvrh. Ľudská psychika je veľmi krehká nádoba...
Dnešná prehliadka je definitívne na konci. Natiahla sa na tri časti. Ďakujem za účasť a dúfam, že ste sa nenudili.
* * *
Nabudúce uvidíte:
Pri mojom pendlovaní do Česka som už dlhšie registroval opustený ružový dom za zákrutou pri Makove. Ak tadiaľ občas chodíte, nedá sa prehliadnuť. Nuž, nastal čas ho preskúmať.
A tiež som naďabil na chalúpku. Podľa lokality som ju pomenoval "makovníková".
Frekvenciu ale spomalíme, takže možno o týždeň - dva. Zatiaľ užívajte slnečného leta pokiaľ možno bez druhej vlny "hnusoby" :-)
