Upozorňujem, že v texte budú často odbočky a odbočky z odbočiek, rôzne retrospektívy (priaznivci Járy Cimrmana poznajú z Nemého Bobša. Alebo z geniálneho monológu zo seminára hry Švestka – jevištní sklerotikon. Pripájam. Tých 8 a pol minúty stojí za to obetovať, lepšie ma budete chápať.
http://www.youtube.com/watch?v=uH_rNQEXqHE
Keď už sme pri Cimrmanoch, prvú ich hru som videl práve v Blave (sorry, Bratislave. Už si dám pozor dievčence z Bratislavy :-) na intrákoch. Dnes už si nespomeniem, ktorá to bola. Zhruba pred 10 rokmi, keď umrel Láďa Smoljak, rozhodli sme sa s partiou, že uzrieme všetky hry Járy Cimrmana. Ktorý, nebyť administratívneho zásahu, mohol byť Čechom storočia, či ako sa tá reality šou volala. A tak sme navštevovali rôzne kultúrne domy zemí Moravskoslezských (Ostrava, Opava, Havířov, Šumperk, Litovel... a niekoľkokrát aj priamo domovskú scénu v Stovežatej. Keď sme sa raz nočákom vracali z hry „Vyšetřování stráty třídní knihy“, manželke ktorá si zdriemla vo vedľajšom kupé, nejaký chmátal ukradol kabelku. Mobil, doklady, peniaze, kľúče od bytu aj od auta... Takže nielen triedna kniha sa stratila. Jediná útecha, že sme neboli na predstavení „Vražda v salónním kupé“ ).
Misia splnená. A vždy sme vtrhli po predstavení hercom do šatne a frčali autogramy, spoločné fotky... Po čase, keď nás Zdeněk Svěrák zbadal, žoviálne nás vítal („ááá, slovenská delegace je tady :-)
No. Takto nejako bude blog vyzerať s tými odbočkmi.
Škola.
Ako dnes vidím toho vyjukaného mládenca z malého mesta, kde nebola ani MHD (keď bola moja nastávajúca u nás v malom meste prvý raz, na stanici sa ma spýtala, koľkatkou ideme. Dal som protiotázku, a koľkatky máš topánky? S údivom v očiach, že šestky. No tak ty ideš šestkou a ja devinou...). No teraz, vo veľkomeste, po určitých komplikáciách som šiel jednotkou a tridsaťdevinou (na Račianskom mýte som blúdil asi hodinu...)
Prírodovedcká fakulta. Vtedy sčasti už v nových pavilónoch, sčasti ešte v centre na Moskovskej. No a časť prednášok a seminárov na Matfzye (našu aprobáciu matematika – biológia istý docent nazval „spoločensky nebezpečnou“). Aj keď škola v Bratislave mi hrozila už štyri roky predtým. Riaditeľ zéešky ma, ako riešiteľa matematických olympiád, doporučoval do matematikej triedy gympla na Červenej armáde (tej škole som sa napokon aj tak nevyhol, vo štvrtáku som tam praxoval). Nakoniec po rodinnej rade som ostal doma. Čo bolo dobre, lebo sme boli skvelá čunderparta. A tiež som stretol prvé dve kamalásky... Ale to boli ešte roky sedemdesiate.
Nebudeme sa dlho na škole zdržiavať, možno niekedy tú knižku dopíšem. Snáď len dve spomienky na spolužiakov. A ešte skúšky a štátnice, tie okrajovo tiež patrili k výške...
Baby.
Učiteľský krúžok, nemusím vysvetľovať, že prevažovali. Všetky fajn, do koča i do voza. Také dve skupinky, jedna pokojnejšia, skôr do učenia, druhá tá skôr na mimoškolské aktivity. S nimi som si teda užil. Už prvá „krúžkovica“ vo vinárni, tuším „Štyridsaťštvorka“. Kde to „zdravé jadro“ chcelo pokračovať aj po záverečnej. Najprv že k babám na Veľké mlyny. Dvaja chalani, osem báb. My dvaja sme sa „plazili“ popod vrátnicu. Vrátnik si nás vychutnal, oproti bolo zrkadlo. Kamže, kam chlapci? Napadne ťa odpoveď za 100 bodov. Do knižnice. To víšejo. O jednej v noci.
Plán B. K Mikimu na Átriáky. To už som osamel, ten druhý, Blav... Bratislavčan, to vzdal a šiel domov. Tiež dve baby ostali na intráku. Átriáky neboli žiaden problém, tam sa vrátnica dala v pohode obísť. Stačilo vyjsť na tie lodžie a zaťukať na prvé balkónové dvere. Otvoril počerný Arab. Nazdar. Môžem si tadiaľto previesť babu? Jasné, poď. Tak sme prešli, ja a šesť báb. A obdivný Arabov pohľad smerom ku mne. Palec hore. No ale problém. Podnapitý Miki nikdy nešiel domov cez Arabovu izbu. Takže nevedel trafiť. Až prevzali iniciatívu baby. Kde to vlastne bývaš? D14. O minútu už sme tam boli. Otvorili dvere, zažali svetlo, zo spolubývajúceho strhli perinu (spal len v slipoch) na čo nasledoval obdivný výkrik „ten je krásny...“. Otovoril oči a nevedel, či sa naozaj zobudil alebo ešte sníva...
Dokončenie tejto story možno inokedy :-).
S dievčencami som akcií zažil nespočet. Častokrát som ich „pitný režim“ nezvládal a každý druhý pohár som lial do kvetináča (sorry, palmička). Raz som jednu z nich skoro vydal, vystupoval som čosi ako ich „pasák“. Aj mi dodatočne kúpili na narodky kolobežku s namaľovaným venovaním „Svojmu pasáčikovi...“. Keď mi vtedy nikto nerozbil ciferník, tak už nikdy
Na záver k babám. Vždy som mal okolo seba krásavice. Na pomoc si podobne ako v minulom blogu vezmem Paľa Hammela.
"Keď už človek cíti, že je život v riti, útechu si nájde v dievčatách a pití".
Vtedy ešte život zďaleka nebol však viete kde, čo nám ale nebránilo v utešovaní sa :-)
Buď boli útechy obe naraz (baby aj pitie):
Alebo každá osve (buď len baby, alebo len pitie. A ešte harmonika):
(no comment :-)
Chalani.
Spolužiaci iba traja. Ernest, zástupca južnej menšiny. Urobil iba jednu skúšku, z ruštiny. Aj to len preto, že ruštinárka vedela po maďarsky... Po semestri sa jeho vysokoškolská anabáza skončila. Vraj potom robil na južnej hranici colníka.
A dvaja Petrovia. Obaja na matike z núdze, nedostali sa na čistú biológiu. Ten prvý, už spomínaný Bratislavčan, dobojoval so mnou až do štátnic. Ten druhý po roku prestúpil znova do prváku. Už na svoju obľúbenú čistú biológiu. Ostal ale so mnou bývať na intráku. Keď sme mali v štvrtáku v rámci anatómie možnosť ísť sa pozrieť na súdnu pitvu, nikto z krúžku nechcel ísť so mnou a samému sa mi nechcelo. Tak som presvedčil tohoto Petra, nech ide so mnou. Však aj tak majú na rok tiež anatómiu.
Tak sme onedlho stáli v tej pitevni v bielych plášťoch spolu so skupinkou medikov pri stole, na ktorom ležal starší bezdomovec, našli ho zamrznutého v priekope. Zo začiatku v relatívnej pohode. Keď ale patologička začala píliť lebku, prišla na mňa kríza. A nielen na mňa. Peter zbledol, chvíľu bol na omdletie a potom zakoktal niečo v zmysle, že zabudol na prednášku a porúčal sa... Ja som to nejako ustál a potom som si už pomáhal takými absurdnými predstavami. Keď začala krájať mozog na "plátky", predstavoval som si ich na panvici. Viem, úchylné, ale pomohlo... Pri jeho čiernych pľúcach sa ktosi opýtal: fajčiar? Patologička so stojickým pokojom odpovedala, nie, Bratislavčan... Po pitve som ešte s dvoma medikmi skočil na panáka a na intráku som komplet šatstvo hodil do prania. Ale ten puch pitevne som cítil ešte tri dni. Dovtedy som netušil, že mám aj čuchovú pamäť...
Ďalšia partia bola z intráku. To bola riadna banda. Hrávali sme karty a porazený musel plniť absurdné úlohy. Len namátkou. O druhej v noci ísť peši do centra mesta a ako dôkaz cestou lepiť na kandelábre samolepky. Alebo sme na ďalšieho naliali liter parfému a musel sedieť na prednáške v prvej rade. Široko ďaleko osamotený. A tie pohľady prednášajúcej... Spolučundrák Jožo mal špeciálny trest. Večer, v pižame (nemá tam byť ypsilon?), s indiánskou čelenkou, šiel vysypať smeti. Ale nie že kôš šup do kontajnera. Pekne, ručne vyberal kus po kúsku. A za každým poskočil na jednej nohe a vykríkol: „Ja som indián, a mám aj péééro!“.
Vtedy to skoro malo dohru. Vrátnici na átriákoch boli salámisti. Prakticky bez práce. Ale Jožo tohto vytrhol z apatie. Na poslednú chvíľi sme ho v záchvatoch rehotu stopli, keď vytáčal záchranku. Že jednému študentovi z učenia preplo...
Skúšky.
No na to naozaj je malý priestor. Ale aspoň tie najpamätnejšie. Medzi nami, som odborník na ženský cyklus. Aj na Biológii dieťaťa (prvý ročník) aj na anatómii (štvrták) som „menštruoval“.
Systém rastlín. Komisionálka rozdelená na nižšie a vyššie. Otrasná skúška. Milión latinských názvov, labyrint tried, čeľadí, rodov... Plus poznávačky. Nahral som si to na kazeťák a počúval zo sluchátok ako Otčenáš. Nižšie rastliny nevyšli (vaša odpoveď mi pripomínala hlbokú orbu). A to som si otázku mohol vybrať sám. Pred skúškou z vyšších rastlín som sa dal spolužiakovi vyskúšať. A dal mi otázku, koľko tyčiniek majú olivovité. To bola v knihe taká informácia tým drobným písmom pod čiarou. Už tak som bol frustrovaný, tak som na neho „vyjel“. K****, skúšaj ma podstatné veci, nie také p******.
Druhý deň na skúške som viedol statočný boj. Úspešne. Videl som, že mi chce dať skúšajúci za jedna, ale predsa len tu bola tá čiastková známka za tie lišajníky... No dobre. Ak zodpoviete poslednú otázku, ja vám tú jednotku dám. Čo je typické pre Oleace? V sekunde, bez mihnutia oka, som zahlásil. Majú dve tyčinky. S úžasom v očiach vzal index...
No a samozrejme, štátnice. Záver päťročnej anabázy. Diplomovka už odovzdaná, ja som mal špecifickú tému, kde sa prelínala biológia s matematikou a výpočtovou technikou. To som mal ešte programy na diernych štítkoch...
Biola aj matika v pohode, ba aj pedagogika. Posledná časť bola tá marxistická. To bolo zlúčenie Dejín MRH (medzinárodné robotnícke hnutie?), marxistická filozofia, voľajaký ateizmus a vedecký komunizmus (typický oxymoron ako napríklad aj ženská logika :-) Sorry, dievčence, samozrejme žartujem. No a ja som si vytiahol otázku, už nepamätám akú, ale určite nebola v syláboch. Ani šajnu. Môj vedúci diplomovky mi dal takú radu. Keď nič nevieš, hovor hoci aj o počasí, len nebuď ticho. Tak som sa držal tejto rady. Ale skúšajúca bola otravná a furt že k veci a neodbočujte. Medzi nami, neodbočoval som. Netušil som ani od čoho. Až sme došli ku konečnému bodu. No tak viete alebo nie? Už mi bolo jedno. Prepáčte pani asistentka, ale túto otázku sme v syláboch nemali. Predseda spozornel. Mal som po odpovede z biológie jeho sympatie. Pritom to bol známy ras. Na skúške natiahol budík a mlčky počúval vašu odpoveď. Bez akýchkoľvek otázok či pripomienok, takže ak ste sa „vykoľajili“ niekde na začiatku, celé zle. Spolužiačka, ktorá sa namiesto otázky „Prvoky“ naučila „Prvky“ a odrecitovala mu celú periodickú sústavu, si vypočula po zadrnčaní budíka verdikt. Ešte raz. Celá zdesená sa spýtala. Ešte raz to mám povedať? Nie, ešte raz prídete. A kolegynka, nechcete si predsa len zmeniť odbor? No ale naspäť na štátnice. Predseda zvozil asistentku jak malé dieťa, ja som dostal za jedna. A ostatní už problémy nemali.
Najkrajšie boli ale tie oslavy. My pondelkoví sme oslavovali sami, ostatní sa ešte drvili. Samozrejme, keď nemáš nič na práci, prídeš aj v utorok. Znervózňovať kolegov. A večer s nimi piť. A takto sa to nabaľovalo do piatku. Neuveriteľné. Päť dní pitky s minimom spánku. Holt, mladý organizmus. Dnes by som v utorok umrel...
Nuž a na záver týchto krásnych čias boli promócie. A začal drsný život.
Voľnočasové aktivity.
No čím začať. Asi pitný režim. Mamut s džezom Petra Lipu, Štyridsaťštvorka, klub Primaf s hudobnými projekciami, krčmička U Slováka či (na meno si už nespomeniem) taká zašitá v Líščom údolí, kde sme chodili na výborný ríbezľák. No a samozrejme, hneď pod fakultou Riviéra. A nespočet ďalších, kde sme s partiou tých spolužiačok do koča i do voza absolvovali poznávacie zájazdy...
Keď sme sa šli len tak najesť, výber bol bohatý. Radi sme chodili napríklad do jedálne na stojáka na Suchom mýte či do mliečáku.
Kultúra. Vtedy sme najčastejšie frčali na Radošíncoch v ich hviezdnom období, ešte s tandemom Štepka – Markovič či svojskou Katarínou Kolníkovou. Plus občas na nejaké koncerty (Peter Lipa v Mamute sa nerátal. To bol pravidelný rituál).
A tiež práve vychádzala Hviezda našich rovesníkov z VŠMU, partička okolo Pavla Juráňa (Štefan Skrúcaný, Miro Noga, Stano Kráľ, Zuzana Tlučková...) prišla s originálnou Fujarovou show. Keď už dom bol v Žiline, vystupovali na preloma marca a apríla 1989 v dvojpredstavení v hoteli Slovakia. Prvé predstavenie prebehlo, na druhý deň diváci našli na dverách oznam. Pre tragickú smrť herca Pavla Juráňa sa predstavenie ruší. Najprv smiech, originálny prvý apríl. Žiaľ, nebol to čierny humor. Pavol údajne skolaboval v hotelovej saune či bazéne...Bolo to predstavenie "Zlý sen". Doslova.
Život niekedy pripraví absurdity. Dvaja študáci padli do šachty výťahu na Družbe, keď sa ponáhľali do kina a nejak divne manipulovali dverami výťahu v snahe naskočiť. Film sa volal "Kandidáti života a smrti". No oni boli tí druhí. Alebo v čase smrti sovietskeho generálneho tajomníka, (už neviem či Andropova alebo Černenka, oni po Brežnevovej smrti šli podľa abecedy, tretí bol Gorbačov) hrali v kine film "Agónia, koniec Rasputina...
Dostali sme malou okľukou ku kinám. Určite si nespomeniem na všetky, kde sme trávili kultúrne večery. Ešte neboli Multiplexy ani 3D projekcie. Vrcholom boli širokouhlé filmy a začínalo dolby ozvučenie. Tatra, Dukla, Slovan, Praha, Pohraničník, ... Potom Filmový klub (Mladosť?) tuším na Hviezdoslavovom námestí. Nikdy nezabudnem, keď sme tam boli na druhý diel Návratu na planétu opíc. Nikde inde sa to nedalo vidieť. Za lístky sa ponúkalo 100 Kčs. Pri bežnej cene (5 korún?) slušný zisk. Keby som vedel, pred kinom predáme a ideme radšej na pivo.
Totiž to nebol druhý diel, ale tretí. Čiže sme celý čas čumeli ako Alenky v ríši divov, dej nám nedával žiaden zmysel. Ale to ešte nebolo najhoršie. Film bol v rumunskom znení s maďarskými titulkami. A na kraji prvej rady stál týpek, ktorý (dnes by sme povedali „onlajn“) čítal tie titulky, obrátil sa k publiku a zreprodukoval ich do pléna prízvukom Bélu Bugára (o ktorom sme pravda vtedy netušili). Že stíhal snáď každý piaty titulok, ani netreba hovoriť...
Do kina sme chodili buď s celou partiou, alebo v prítmí poslednej rady za ruky s frajerkou (po čase nás už film veľmi nezaujímal, ruky tiež hľadali nové „destinácie“ a našťastie sme vtedy nenosili rúška, vymieňanie vírusov bolo v plnom prúde :-). Alebo len tak sám, keď na víkend všetci vypadli a ja som si ešte opakoval na skúšku. V prváku a druháku som mal v učení ešte systém. Stihol som prelúskať všetky skriptá a večer pred skúškou som šiel s dobrým pocitom do kina. Od tretiaku to už išlo z kopca a učenie sa dostávalo na druhú koľaj... Niekdy až na slepú.
Šport.
Futbal, Slovan aj Inter. Hokej, čo ma ale vtedy dosť najedovalo. Tešil som sa na bratov Šťastných, tí ale tesne pred mojou Bratislavskou anabázou emigrovali. (Ich najstarší brat Vlado bol náš inštruktor na lyžiaráku na Martinských holiach. A jeho malý syn nosil provokačné tričko a šiltovku Quebec Nordiqes, klub svojich strýkov). Ale zasa začínala partia mojich rovesníkov na čele s Dáriom Rusnákom či „Cecom“ Dušanom Pašekom. Ktorého smrť v mladom veku je dodnes záhadná.
Dária raz baby „zbalili“, v putike na jednej z už spomínaných osláv štátnic. Šiel nás odprevadiť až k intráku. Boli sme dosť hlučná partia v pokročilej noci, tak si nás vzala do „merku“ aj motorizovaná hliadka VB. A po nastúpení do električky sa bielo oranžový žiguláčik plížil za nami (Soňa, tí nás hádam sledujú. Ale veď nevedia, kde pôjdeme. Krava, my sme v električke :-). Keď sme pred Družbou vystúpili, policajti zastali pri nás. Trocha sa zarazili, keď spoznali celebritného hokejistu. Mládež, je už veľa hodín, troška sa skľudnite. Ježiši, ty máš krásnu čapicu (vzápätí si ju už baby skúšli...).
K hokeju sa viaže aj môj najsilnejší športový zážitok. Chodili sme na legendárne C-čko. To bola tribúna za bránou. Tí fanatici, a bi, a bi, a bi sparťana do hlavy... Vždy, keď dal Slovan gól, za nadšeného revu sa tí zhora navalili dole a asi 15 rád sa zhlučilo do prvých štyroch. Raz, to bola práve tá Sparta a bolo vypredané, už sme po zápase odchádzali. No a tí vzadu mali nejak naponáhlo a tlačili sa dopredu. Prví to neustáli a začali padať. Tí za nimi po nich šliapali, keďže ich masy tlačili. Vtedy sa ukázala marx engelská poučka o premene kvantity v kvalitu. Dav už žil svoj život. Práve som sa dostával k hranici, kde sa rozhodovalo. Buď budeš šliapať po ľuďoch alebo oni po tebe...
A vtedy sa stalo niečo neuveriteľné. Tak, ako dav dokázal jednotne kričať o bití sparťana do hlavy, zrazu začal skandovať: „Stojte, stojte, stojte!!!“. A masy zastali... Keby som nezažil, neuverím. Tí popadaní bleskurýchle vstali bez ohľadu na šrámy a zmizli ako gáfor. Potom to už išlo „civilizovane“. Už sa nedozviem, ako by som dopadol ja...
No a ešte sme chodili na basket (Kropilák, Rajniak a ďalší) a hlavne na babský volejbal. Jasné, kvôli babám. Podľa mňa sú to najkrajšie športovnyne. Nič proti atlétkám Helene Fibingerovej či Jarmile Kratochvílovej. Inak, veľmi mi ich bolo ľúto, keď ich kariéra gradovala a soudruzi sa rozhodli bojkotovať olympiádu v Los Angeles. Nátlaku odolal len Caucescu. Po Moskve už druhá divná olympiáda.
Fragmenty z Bratislavy.
Trocha sa teraz ešte potúlam po Bratislave študentských čias.
* Čerstvé súsošie Gottwalda ma rovnomennom námestí. Neskutočný obrovský gýč. Ktovie, kde je mu koniec.
* Práve dostavaný hotel Forum. Vraveli sme mu Papalášstan. Závan západu.
* Kúpele Centrál. Vraj sa stavali neskutočných 17 rokov. Za našich čias sa skolaudovali, ale stále boli nejaké problémy. Fungovali hádam 5 rokov...
*koľajnice na Obchodnej a následná skratka tunelom na nábrežie. Autobusy vystriedali električky.
* Amfiteáter na Búdkovej, ktorý za našich čias začal svoju "kariéru". Veľmi obľúbená destinácia :-), či už filmy alebo diskotéky...
* Sovietska kniha. Dvakrát do týždňa prichádzal tovar a tvorili sa fronty. Hlavne my matici sme tam nakupovali hodnotné knižky.
* predaj zahraničnej tlače na Leningradskej. Ľudia tam kupovali noviny s programom rakúskej televízie.
* legendárny bratislavský Večerník. Predchodca dnešného bulváru. Večer čo večer čakali ľudia na nové klebety.
Bolo by toho ešte veľa, ale pristavím sa pri jednej udalosti.
* Snehová kalamita.
Juraj Šebo v knihe "Reálne 80. roky" spomína:
"Neskoro večer 10. januára 1987 sa obloha roztrhla ako stará perina. Od toho okamihu na hlavné mesto snežilo tri dni v kuse. Biela nádielka vtedy pokryla ulice do metrovej výšky. Mrazy poklesli pod 20 stupňov, vietor dosahoval silu víchrice. Mesto vyhlásilo stav živelnej pohromy. Ochromenú Bratislavu ratovali vojaci z celej bývalej federácie. Mestská doprava celkom skolabovala. Po výpadkoch elektrického prúdu na tratiach zamrzli električky, zhoreli im motory a zavial ich sneh..."
Sám bard socialistickej poézie Vojtech Mihálik začal súpomienku na túto udalosť slovami "Na mesto skydol sa sneh..."
Pamätám, už som pracoval na fakulte, V ten pondelok sme do práce prišli len dvaja, ešte jedna kolegyňa. Obaja na bežkách...
Po škole.
Po výške nasledovala vojna (v rámci nej buchol Černobyl) a ešte trojročný študijný pobyt na katedre. Mala nasledovať ašpirantúra. Žena vtedy mala perspektívny flek v žlto čiernom gigante s bytom do roka. Všetko nasvedčovalo pokračovaniu kariéry v hlavnom meste.
Ale ťahalo nás to bližšie k domovu. Kde je väčší kľud a najma hory. To už roky osemdesiate končili, gorbačovova perestrojka sa vymykala spod kontroly, v hlavnom meste horeli sviečky a striekali vodné delá. A ja som sa na jeseň sťahoval. Dátum nezabudnem. Bol to 17. november 1989...
A začal nový príbeh. Môj aj krajiny.
